Nevie už kam ísť, aby netrpel. Pomôcť chcú divadelníci

Šimonko (7 fotografií)

POVAŽSKÁ BYSTRICA. Rodičia v aute a pred nimi húkajúca sanitka. V nej päťročný Šimonko bojujúci o život. V tých chvíľach aj veľký, neopísateľný strach dvoch milujúcich ľudí, čo sa bude diať, keď sa v nemocničnom areáli konečne otvoria dvere záchranky. Prežije? Veľké otázniky, ktoré sa objavujú často.

Šimonko je dnes celkom odkázaný na rodičov. (zdroj: BERKO)

Keď bol menší

„Šimonko sa narodil zdravý, bez komplikácií,” spomína si Marta Malobická. „Vyvíjal sa v pohode. Len sa nám nepáčilo, keď mal asi 13 mesiacov a nepúšťal sa do priestoru. Prešiel okolo stola držiac sa nás za ruky, vyliezol na posteľ, hral sa ako zdravé dieťa, ale toto sa nám zdalo čudné.“

Zvrat

Začali sa intenzívne zaujímať a postupne sa dostali na špeciálne vyšetrenia. Začali riešiť problém, cvičiť, rehabilitovať. Darilo sa. Veľký zvrat k horšiemu však nastal, keď prekonal chlapec kiahne. Choroba ho postupne úplne položila. „Mal asi dva a pol roka,“ hovorí pani Malobická.

Odchádza im pred očami

Chlapec odvtedy doslova odchádza rodičom pred očami. „Nemá vraj žiadnu imunitu, už veľakrát sme bojovali so zápalom pľúc. Minulý rok v decembri skončil na áre v Martine,” vracia sa Šimonkova mamina k udalosti, keď sa obávali najhoršieho.
Iné deti prekonajú mnohé choroby bez problémov, Šimonko nie. „Keď mal ten posledný, zatiaľ najsilnejší zápal, dostal ešte RS vírus, ktorý mávajú deti bežne a zvládajú ho. Šimonkove pľúcka však nevládali. Hrozila tracheo-tómia, lekári mali strach, že to neudýchajú. Chceli mu robiť aj vývody zo žalúdka,” opisuje mladá matka zatiaľ asi najväčšie zhoršenie zdravotného stavu svojho dieťaťa.

Choroby sú vždy hrozba

Problematické je stanoviť podľa rodičov presnú diagnózu, postup liečby, aj nejakú prognózu do budúcnosti. Malobickí prežívajú strach o svoje dieťa zase a znovu. Chvíľu je však aj lepšie, tešia sa, a potom príde choroba a veľký skok dozadu. „Posunie ho nie späť, kde bol pred ňou, ale ešte viac dozadu,” hovorí Marian Malobický, ktorý poctivo cvičil so synom, keď bol mladší, Vojtovu metódu. Vyrobil na to aj špeciálnu posteľ. Prišli však epileptické záchvaty a pri nich sa robiť nedá.
Rodičia skúšajú naozaj všetko, čo sa dá. „Keď sme chodili do Lúžnej cvičiť, prišiel vo veľmi dobrom stave. Za mesiac dostal chrípku a bolo zle. Keď sme chodili cvičiť v špeciálnych oblekoch do Svetielka v Trenčíne, v pohode. Prišlo ochorenie a zase návrat,” hovorí Šimonkov otec. Každé, aj nevinné zakašľanie, je pre rodičov hrozbou niečoho zlého, čo sa nemusí, ale môže stať.
„My už nevieme kam by sme išli, aby niekto nášmu synovi pomohol. A sme ochotní urobiť čokoľvek,” hovorí mamina. Boli už na všelijakých možných vyšetreniach. „Všetko negatívne. Nikto nevie presne povedať, čo vlastne Šimonkovi je,” hovorí pani Malobická a len ťažko potláča slzy.

Staré fotografie

Pozeráme staré fotografie. Na nich Šimon stojí, beží, hrá sa sám aj s bratom, smeje sa od ucha k uchu zababraný omáčkou, na ktorej si pochutnáva, kúpe sa v bazéne. Usmievame sa nad záberom, kde sa naťahuje na výlete s bratom, či videu, kde behá na odrážadle.
Teraz
Mamina pripúšťa, že so všetkým začínal trochu neskôr, ale napredoval. Prečo však nastal až taký strašný zlom, sa rodičia len domnievajú. Dnes Šimonko leží, nerozpráva, sám sa nenaje. Musia ho nosiť, v posteli obracať. Vyklepkávať a odsávať, aby sa zbavil hlienov, lebo to by bolo zlé.

Tak krásne mu zažiaria oči

Chlapček sa však snaží komunikovať. „Keď napríklad počuje štekať nášho psa alebo mu poviem, že ide jeho brat Riško, či čokoľvek, čo ho poteší, tak krásne sa mu rozsvietia oči,“ hovorí pani Malobická a stisne svojho chlapca v náručí. Teší sa aj z minimálneho pokroku, no tŕpne, či syna nenapadne zase nejaké ochorenie.

Len nech netrpí

„Všetko vydržím, len nech on netrpí. Keby som mala aspoň kyslíkový prístroj doma, keď začne mať problémy s dýchaním a nemuseli by sme zakaždým bežať do nemocnice či volať záchranku,” vysvetľuje starostlivá mamina. To je len zlomok toho, čo by pomohlo rodičom Malobickým.
Utiahnuť všetko z jedného platu nie je ľahké. Deti majú totiž dve. Nejako to však ide, nesťažujú sa. Vieme však veľmi dobre, že určite nie ľahko. „Len keby sa našiel niekto, kto by nám poradil, čo ďalej. Išla by som kamkoľvek, urobila čokoľvek,” hovorí milujúca mama. Tie chvíle, ktoré prežívala v sanitke a neskôr v nemocnici v Martine, či na ubytovni, kde zostala, lebo pri synovi nemala možnosť byť pri lôžku stále, už nechce prežiť. Nie pre seba, ale pre tú bezmocnosť a nemohúcnosť, keď nevie poriadne, čo má robiť, aby jej dieťa netrpel.

Divadlo napíšte si výpoveď. Hrať budú títo herci, ale aj mnohí iní nielen pre divákov, ale aj pre pomoc malému chlapcovi. Program si pozriete nižšie. (zdroj: BERKO)