LÚKY. Trombita je hudobným nástrojom, ktorý má v Púchovskej doline hlboké korene, aj keď ho môžeme nájsť aj v iných kútoch Slovenska. Lúčanskí trombitáši sa však podujali na neľahkú úlohu, a síce o zápis tohto hudobného nástroja do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Svoje miesto tu získala tento rok popri dedičstve Slovákov ako drotárstvo, modranská majolika, drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní a chove plemena koní lipican v Topoľčiankach.
Dojatie
Zápis nových prvkov do zoznamu vyhlásili počas slávnostného podujatia 6. novembra v Divadle SĽUKu v Bratislave.
„Keď sme preberali certifikát, až vtedy sme si uvedomili, čo sme spáchali,“ hovorí Jaroslav Kubánik. Ťažko skrýva dojatie aj po niekoľkých dňoch od odovzdávania.
„Aj tam, keď som mal niečo povedať, veru mi poriadne stislo srdce aj hrdlo,“ priznáva. Nebolo jednoduché pozháňať podklady pre udelenie certifikátu. Je ich našťastie dosť, ale problém bol sa k nim dostať. Zbierať bolo treba po starých chalupách, nástroje aj písomné či fotografické podklady.
„Ide o nástroj starý niekoľko storočí. Zostali nástenné maľby, kde je zachytený. Dostal sa aj do Púchovskej doliny a tu slávil triumf, zostal tu, zachoval sa v pôvodnej podobe. Zápis jej preto patrí, dostala ako dodatočne pomyselný krstný list,“ hovorí Kubánik, ktorý spočiatku ani neveril, že by dokázali dať niečo také s partiou chlapov dohromady.
Naháňačka
Pavol Špalek mal tiež veľkú radosť. „Bola to však aj poriadna naháňačka. Napríklad fotografie pre dokumentáciu nemohli byť z novín. Dalo preto dosť námahu pozháňať ich. Keď nás po všetkom úsilí volali v Bratislave na javisko, s človekom až tak zašklbalo.“
Nielen zavesená, už aj zapísaná
Milan Mičkalík bol s bratom pokračovateľom vo výrobe trombít po otcovi.
„Bola naša povinnosť zachovať dedičstvo. Na chalupe mám ešte originálnu päťdesiatmetrovú trúbu po predkoch. Teraz už nebude len zavesená, ale aj zapísaná,“ hovorí Milan Mičkalík.
Krásny nástroj
Miroslav Pončík patrí k mladším členom súboru. „Som rád, že trombita je natrvalo niekde zapísaná na pamiatku, aby sa tradícia hrania aj výroby udržala,“ hovorí, pričom pripomína, že ide aj o veľký záväzok.
Henek Pála hral kedysi na trombón, ale trombita je vraj niečo celkom iné. „Krásny nástroj. Keď niekde prídeme, každý pozerá, počúva, nie je to všedné. Aj môj otec trúbil a ja pokračujem.“ Priznáva, ešte že je to vlastne čisto mužský nástroj.
Prvý podpichol
Igor Dundek patrí tiež k mladším členom a prvý podpichol, že by sa mali chlapi z Javorníka pokúsiť o zápis. „Vždy som mal predstavu, že trombita má svoje miesto v dedičstve Slovenska,“ hovorí.
Hral sa myšlienkou dva roky, aj to spomínal. Ale nebolo času. „Až raz sme išli z jedného vystúpenia a povedal som chlapom, že začnem a ak sa niekto pridá, budem rád. Nakoniec sme to spoločne rozbehli a dotiahli sme to do takéhoto pekného konca,“ prezradil Igor, podľa ktorého necharakterizuje len Lúky, ale viacero obcí Púchovskej doliny.
Dozvedáme sa aj novinku, a síce, že lúčanské trombity počuť aj v pesničke Zuzky Smatanovej Horou.
O výrobe, používaní aj niečo z histórie
Miroslav Štefánik, člen folklórnej skupiny Javorník, na trombitu nielen hrá, ale ich aj vyrába. Koniec koncov ako aj niektorí iní členovia súboru. „Zvuk sa vytvára len fúkaním do nátrubku, je charakteristický a neopakovateľný. Šíri sa potom dlhým dutým priestorom nástroja vlnením až do spodnej časti,“ opisuje hru Štefánik s tým, že fúkať nie je veru ľahké.
Ako sa vyrába
Trombita je vlastne vydlabaný a vybrúsený kmeň stromu. Na výrobu sa používajú rôzne druhy dreva. Mäkké aj tvrdé. „Musí byť aj dobre rastené, najlepšie je v strmom kopci, lebo potom sa pekne točí,“ hovorí Štefánik. Navrch nástroja sa kedysi lepila brezová alebo čerešňová kôra. „Na skrášlenie sa používalo aj lyko z lipy či ožinie z malín,“ dodáva Štefánik.Kedysi dávno sa trúba zvykla pri lepení po obvode sťahovať aj črevami. „Keď vyschli, scvrkli sa a došlo tak k dokonalému stiahnutiu. Používali aj špeciálny lep, kde išiel napríklad včelí vosk, kravské lajno aj živica zo stromu. Niekto dával dokonca trochu múky,“ vracia sa k starým technologickým postupom výroby trombitáš. Teraz sa používajú už modernejšie postupy, rôzne laky.
Svojský telegraf
Fujara trombita, veľká trúba alebo aj bačovská trúba slúžila ako signálny nástroj. Na dorozumievanie ho údajne používali už starí Slovania. „Zachovalo sa to aj cez stredovek pri valašskej kolonizácii, keď ľudia utekali pred Turkami na salaše vyššie vo vrchoch. Na každom salaši bola trombita a tiež určený trubač. Bol to väčšinou bača, lebo mal najhlavnejšie slovo,“ vracia sa do minulosti Miroslav Štefánik.Na vyvýšených kopoch mali trombitáši stále stanovištia. „V Lúkach je napríklad Malá Strážna. Z nej sledoval trubač, čo sa deje v doline Bielej Vody smerom od Púchova. Na Veľkej Stráži alebo Javorníku bol ďalší, a ten keď zatrúbil, zvuk bolo počuť v osadách Lazov pod Makytou, na Čertove, v Dešnej, Lysej pod Myktou a až na Zubák na Kyčeru,“ opisuje trombitový telegraf Štefánik. Na Kýčere bol ďalší trombitáš. Posielali si takto rôzne signály, varovania, lebo pohnuté časy si to vyžadovali.„Ľudia sa buď potrebovali rýchlo ukryť, s niečím si pomôcť alebo sa stretnúť. Na to mali aj rôzne signálne tóny. Do dnešnej doby sa žiaľ všetky nezachovali.“
Výrobu zachovali
Až podnes sa však v Púchovskej doline zachovala výroba trombít. Tie z dielne Mičkalíkovcov z Vydrnej sú aj v mnohých múzeách nielen na Slovensku. Z Púchovskej doliny pochádza aj prvý zvukový zápis nástroja.Trombita, ktorú pán Štefánik ukázal, je pamätná, má asi päť metrov. „Pán Mičkalík je s ňou odfotografovaný na bačovisku a fotografia sa dostala aj do starších učebníc hudobnej výchovy. Aj ja si ju pamätám, lebo som sa z nej učil. Boli sme na to vždy pyšní, keď sme ho v nej nalistovali,“ dodáva trombitáš.
Kde fúkajú teraz
Teraz používajú fujaru trombitu folkloristi pri rôznych slávnostných príležitostiach, to nielen kultúrnych, ale aj športových a hasičských.Hlas trombít zaznel aj pri slávnostnom ceremoniále otvárania majstrovstiev sveta mažoretiek, ktoré boli v Púchove. Krásne znie trombita aj počas vianočných koncertov v kostoloch.
