Marián Michalec získal opasok majstra
Po návrate zo slovenského šampionátu sme sa porozprávali s víťazom ťažkej váhy nad 91 kg Mariánom Michalcom.
Ako ste sa na šampionát pripravovali po vlaňajšom neúspešnom vystúpení?
- Vlani bol šampionát v Nitre, kde som bol jeden z ôsmich účastníkov. V prvom zápase som sa stretol s domácim Mackaničom a po tesnej prehre na body nasledovala cesta domov bez medaily. Pustil som to z hlavy a začal ešte intenzívnejšie trénovať. V minulej sezóne som boxoval za BC Ružinov v českej extralige, ktorý bol jediným zahraničným účastníkom. Dva zápasy som vyhral a dva prehral, ale to všetko ešte pred majstrovstvami. Keď klub na novú sezónu nezohnal sponzora, išiel som hosťovať do Děčína, ktorý je jedným zo štyroch českých extraligových tímov. Zatiaľ som odboxoval jeden duel proti súperovi z Ústí nad Labem s víťazným koncom. Okrem toho som sa zúčastňoval viacerých boxerských galavečerov, kde som vyhral všetky zápasy. Pred majstrovstvami som si veril a nepripúšťal som si nič iné, iba zisk titulu.
Rok v znamení jednotiek Čítajte Aký bol vstup do turnaja?
- Na majstrovstvách nikdy nie je jasné, kto príde, prihlásení sme boli iba štyria. Vyberať nebolo z čoho, kvalitní boli všetci. Ešte pred žrebom sa maďarský borec odhlásil, a tak sme ostali traja. Mne prisúdil žreb Gruzínca Giviho Mikaladzeho, ktorý nedávno získal slovenský pas, no je viacnásobným gruzínskym šampiónom. Veril som si, pretože som bol jediný, kto ho na Slovensku zdolal ešte vlani v Komárne. Bol to veľmi ťažký zápas, súper ma neustále ťahal, znepríjemňoval mi život. V treťom kole som si myslel, že odpadnem, ale on bol na tom podobne. Zápas som končil vyčerpaný, ale bez problémov som vyhral 4:1 na body a postúpil do finále. Medaila bola istá, naviac som si pripísal ďalšie cenné víťazstvo.
Verili ste si vo finále proti súperovi, ktorý nemusel absolvovať semifinále?
- Medzi zápasom s Gruzíncom a finále bolo asi 22 hodín, cítil som veľkú únavu, ale túžba po víťazstve bola veľká. Chcel som Mackaničovi odplatiť prehru z vlaňajška a získať zlato. Striebro som mal minimálne isté, ale neuspokojil som sa s tým.
Finále najťažšej kategórie býva vyvrcholením šampionátov. Zaskočil Vás súper niečím?
- Bol to veľmi tvrdý súboj od samotného začiatku až do konca, vedel som, že to neskončí na body. Aj hlavný organizátor Tommy Kid Kovács sa vyjadril, že to bol zápas, ktorý bolel aj ľudí v hľadisku. V prvom kole som dobrým úderom súpera posadil na zem a bol rátaný. Vzápätí po mne vyštartoval, ako by sa nič nestalo, čo ma zaskočilo. V závere prvého kola ma aj on trafil podobne, no zaobišlo sa to bez rátania. Priznám sa, skoro ma to zlomilo, avšak v druhom kole už bola prevaha na mojej strane. Mackanič bol dvakrát na zemi rátaný a potom rozhodca duel ukončil. Po výhre technickým k. o. som sa stal majstrom Slovenska. Mal som toho plné zuby, ale radosť z titulu a zisku majstrovského opasku bola veľká.
Mali ste v hľadisku priaznivcov?
- Súper ich mal viac, predsa len Nitra je blízko. Prišli ma povzbudiť nielen rodiča a brat, ale aj niekoľko známych. Som rád, že som ich potešil svojimi výkonmi.
Kam zaradíte titul slovenského šampióna?
- Je to môj doteraz najväčší úspech v kariére. Začínal som ako 18-ročný v Púchove v klube Sup Box u bratov Ďurdíkovcov. Po prehre k. o. nasledovala dvojročná prestávka a po nej prechod do Dubnice k trénerovi Bučkovi, ktorý ma vedie dodnes. Keď v Dubnici box skončil, prešiel som do BC Ružinov. Presné štatistiky si nevediem, mám odboxovaných približne 25 zápasov, väčšinu víťazných. Polovica výhier bol k. o., niekoľko pred limitom. Doteraz najväčšími úspechmi boli víťazstvá na galavečeroch či českej extralige.
Ako vyzerá príprava majstra Slovenska?
- Pracujem v Považskej Bystrici, kam dennodenne dochádzam. Po príchode domov si zdriemnem a potom idem na tréning. Po príchode spím a tak to ide dokola celý týždeň. Chodím trénovať do žilinského Diamond klubu, trénujem však aj v Trenčíne alebo v Ilave u trénera Dušana Bučka. Sparringpartnerov veľa nemám, preto boxujem s chalanmi z K1, ktorí majú svoju kvalitu. Okrem klasického tréningu je dôležitá aj životospráva, na čom sa podieľa významne brat Martin. Robí mi tréningové plány, jedálníček a veľmi dám na jeho rady aj počas zápasov. Samozrejme, stravujem sa zdravo, čo pri mojej hmotnosti okolo stovky, nie je jednoduché. Pred šampionátom som schudol zo 110 na 98 kg. Nepijem, nefajčím, doprajem si spánok. Veľmi mi pomáhajú rodičia, vďaka patrí aj bratovi. Zarábam, niečo získam z galavečerov či z extraligy, kde mi preplácajú cestovné, hotel, stravu a niečo aj za zápas. Zatiaľ to zvládam bez sponzorov.
Čo plánujete v ďalšom období, nechystáte sa k profesionálom?
- V najťažšej kategórii je na Slovensku málo borcov, možno osem. No medzi špičku patríme iba traja, ktorí sme teraz získali medaily. V Česku je situácia iná, tam je vyššia kvalita, boxuje tam viacero kvalitných Poliakov a Maďarov. Stretol som sa s európskym medailistom z Poľska, a to bol veľmi silný súper. Preto neboxujem na Slovensku, kde je konkurencia malá.
Čo bude v budúcom roku, neviem. Istý je marcový turnaj v Paríži, kde mám reprezentovať Slovensko a chcel by som vyhrať. Budem štartovať na galavečeroch. Ponuky nejaké boli, ale zvažujem ich a nechcem vopred predbiehať. Sú aj ponuky na prestup k profesionálom, ale zatiaľ je pre mňa lepšie absolvovať tri galavečery, kde sa dá zarobiť viac, ako za profi zápas, ktorý býva možno raz za štvrťroka. V profi ringu často predhadzujú profíkom súperov, z ktorých je veľa veľmi slabých. Byť profesionálom je lákavé, predstava, že netreba každodenne vstávať do práce a zarábať si zápasmi, je lákavá. Som ešte mladý, v mojej kategórii dosahujú borci vrcholnú výkonnosť medzi 30 - 35 rokom. Nie je to potom o rýchlosti, rozvíja sa fyzická sila.
Majster vo väčšine športov reprezentuje Slovensko na vrcholných podujatiach. Dúfate, že budete nominovaný na európsky šampionát?
- Nevidím to ružovo, pri vzťahoch aké vládnu na Slovensku, je to otázne. Boxerská rodina je rozhádaná, mladšia generácia nenachádza reč so staršou a naopak, tým trpí tento olympijský šport. Klubov je čoraz menej, podobne aj boxerov. Myslím, že ak som porazil dvoch slovenských šampiónov, ktorí vyhrávali v posledných troch rokoch, mal by som mať právo. Nechám sa prekvapiť. JOZEF ŠPROCHA
