Ste matka, herečka, moderátorka, návrhárka a popritom aj spisovateľka. Ako to stíhate?
– Neviem. Asi tak, že ma to baví a robím veci rýchlo a s vášňou. Ak mám nápad, nesedím nad ním dve hodiny na káve, ale ho uskutočním. Lebo tá vášeň a tešenie sa sú najviac na svete. Obdivujem dobré nápady, šikovných ľudí a splnené sny.
Napísali ste už tri knihy, všetky sú zamerané na deti. Prečo práve detská literatúra?
– Vždy som mala potrebu písať. Som vyštudovaná dramaturgička, takže písanie je moja pôvodná práca. Avšak len nasilu som hľadala témy. A potom som si dve porodila a už to išlo. Konečne bolo o čom a stále je. Prvá knižka Som mama boli len pospájané blogy, doplnené o rôzne dobrotky, druhá už bola písaná naozaj ako knižka a hlavne som mala potrebu písať, aby mali naše dievky zapísaný začiatok svojho životného príbehu. Nedalo sa prestať.
Teraz ste vydali svoju tretiu knihu. V čom je odlišná od klasických kníh?
No a posledná knižka Som nový človiečik je taký iným zápisníčkom pre bábätko. Takým špeciálnym, vtipným, negýčovým, zároveň dojemným, z ktorého sa stane knižka malého človiečika. Myslím si, že by každý človiečik, či už malý alebo aj veľký, mal poznať začiatok svojho príbehu. Je to zároveň zápisníček, na ktorom sa rodičia, čiže jeho spisovatelia, veľmi nenarobia, lebo sčasti ponúka len možnosti na zaškrtnutie. Ja viem, aký je mentálny stav mamy počas materskej a nechcela som im priťažiť.
Píšete takýto „zápisníček“ aj pre svoje deti?
– Nepíšem. Lebo neexistoval taký, ako by sa mi páčil. Ale idem na to. Väčšinou, keď niečo potrebujem a nedá sa to zohnať, tak to vymyslím, vyrobím a potom mám. Toto je jeden z tých prípadov. Všetky projekty robím vlastne len pre seba. (smiech) Dievky nemajú zápisníček, ale majú o začiatku svojich životov dve knižky.
Snívali ste niekedy o spisovateľskej kariére? Ako sa vlastne začala?
- Rozhodne nie. Dodnes sa nepovažujem za spisovateľku, ani sa nikdy nebudem. Som len zapisovateľka pekných zážitkov.
Blížia sa Vianoce, ako sa na ne pripravujete? Zmenili sa tieto sviatky po narodení dvojičiek?
- Asi rovnako ako ostatní. Darčeky mám pokúpené už v lete, v novembri ich začnem hľadať po byte, a keď ich do začiatku decembra všetko nájdem, zabalím, potom mám tri týždne pokoja a láskyplného vychutnávania si predvianočného času. Toto obdobie milujem. Zimu neznášam, neznášam tmu, a tak si toto obdobie čo najviac vychutnávam cez Vianoce. Nemám vianočný stres. Mám len koledy, vône Vianoc a také to šteklenie v bruchu od tešenia sa.
Vianoce sú aj o sladkostiach a zákuskoch. Doprajete ich sebe a svojim deťom? Stíhate aj piecť?
- Napečeného máme viac ako zjeme. Ja teda nerada pečiem, ale odkedy som mama, zmenilo sa to. Nakoľko nejeme rafinovaný cukor a nezdravé sladkosti z obchodu, nahrádzame to domácimi koláčmi a dobrotami. Dá sa toho vyrobiť naozaj veľa. Aj klasické vianočné pečivo sa dá napiecť tak, aby bolo zdravé. A chutí rovnako úžasne. Takže pečieme, pečieme, prevoniavame byt, a potom to nenápadne „chálujeme“.
Aké zvyky udržiavate v rodine?
- Žiadne špeciálne. Stretávame sa tento rok u nás doma a bude tu toľko ľudí, že to bude jeden neorganizovaný vianočný chaos. Asi si len nalejem víno a budem sa pozerať. Budem si to v tichosti užívať, a potom umývať veľa riadu.
Aký darček pod stromčekom bol pre Vás najkrajší? Čomu by ste sa najviac potešili?
- Ja sa hanbím dostávať darčeky. Neviem, prečo to tak mám, ale mám to odjakživa. Radšej som tá, čo darčeky dáva. V tom som vymakaná. Ako som už spomínala, pracujem na tom od leta. Pre mňa je najkrajším darčekom, keď obdarovaných poteším a prekvapím. Môj najkrajší darček? Môj brat Ondro, ktorého som dostala na Vianoce, keď som mala päť rokov, vo forme zarámovaného ultrazvuku. A teraz by ma asi potešil taký elektrický vyrábač bubliniek. Inak mám už úplne všetko, čo pre život potrebujem.
Autor: VÁ
