Z lyžiara bežec
Róbert Janíček st. (1969) patrí medzi zakladateľov Bežeckého klubu Lysá pod Makytou, ktorý úspešne funguje od roku 2001. „K behu ma priviedol otec Milan, ktorý v minulosti behával ešte s Ridoškom a bol spoluzakladateľom Behu okolo Lysej, ktorý mal v časoch bývalého Československa za sebou niekoľko neoficiálnych ročníkov v teréne. K behu priviedol nielen mňa, ale aj sestru Marcelu, ktorá bola v minulosti majsterkou Slovenska. Atletike a lyžovaniu sa venoval aj prostredný brat Milan. Začínal som v Dubnici ako lyžiar u trénera Majerčáka, ale keď mi to nešlo podľa predstav, prešiel som k atlétom Spartaka. Potom nasledoval prechod do púchovského Matadoru a v roku 2001 sme založili Bežecký klub Lysá pod Makytou, kde som dodnes. Úspechom, ktorý si cením najviac, je strieborná medaila na majstrovstvách Československa dorastu v krose z roku 1987 v Třebíči. Na poslednom federálnom šampionáte v Nitre som získal titul majstra Slovenska, na dráhe. Dva tituly majstra Slovenska mám aj z haly, nechýbajú ani ďalšie cenné kovy aj z krajských súťaží. Mojou srdcovkou boli stredné trate – behy na 800 a 1500 metrov. Občas som vyskúšal aj hodinovku. Na dubnickom štadióne ešte na starom asfalte som bežal spolu so Stanom Florišom a zabehol som tam osobné maximum, keď mi do osemnástich kilometrov chýbalo päť metrov...
Vicemajster Európy
Dlhé roky pracujem ako hasič a kedysi bolo pravidlom, že sme sa zúčastňovali atletických šampionátov. V nemeckom Aacheneo na majstrovstvách Európy som ako hasič získal striebro na 800 metrov. Potom sme prestali chodiť kvôli poplatkom a po prechode pod súkromnú firmu, už na tieto akcie nechodíme.
Problémové kolená
Róbert Janíček ml. (1989) prišiel na svet ako prvé dieťa začínajúceho atléta, no v tom, aby napodobnil Róberta staršieho v medailovej bilancii, mu zabránili zdravotné problémy. Ako spomína na svoju kariéru čerstvý ženáč? „ Keď behal otec, začal som aj ja, samozrejme, stredné trate. V dorasteneckom veku bol mojím najlepším výkonom čas 2:03 min na 800 metrov. Hosťoval som v podobne ako otec v Spartaku Dubnica, kde som bol víťazného tímu v družstvách, čo bol môj skromný príspevok do rodinnej medailovej zbierky. Beh ma bavil, ale prišli problémy s kolenami, čo mi zabránilo dosahovať lepšie výkony. S behom som neprestal, no ligové súťaže a šampionáty nahradil rôzne cestné behy. Prišla už aj chvíľa, keď som porazil svojho otca (smiech). Skúšali sme spolu beh do vrchu, ale s nízkym prevýšením či duatlon, kde sme boli na Slovenskom pohári. Nevyhýbame sa lyžovaniu, cyklistike a dokonca niektorí skúšali aj triatlon.
Dubničan Vincent Bašista získal na ME päť medailí Čítajte Z atlétky učiteľka
Adriana Imlaufová rod. Janíčková (1991) je Róbertovou sestrou, no v súčasnosti žije ďaleko od domova. „Adriana sa môže pochváliť tiež majstrovským titulom, je aj vicemajsterkou Slovenska na 800 a 1500 metrov a má množstvo ďalších medailí. Ako dorastenka reprezentovala aj Slovensko. Na jednom z reprezentačných sústrední dostala zápal pľúc, neskôr mala ďalšie problémy a po operácii jej sľubná kariéra nepokračovala. Teraz žije v českom Dvore Králové, kde sa vydala a pracuje ako učiteľka. Už ako Adriana Imlaufová začala znova behať, stále je členkou BK Lysá a nechýbala ani na našom behu. S deťmi sa venuje vodáctvu, lyžovaniu a hráva bedminton,“ prezradil o dcére otec Róbert.
Beh áno, futbal nie
Tomáš Janíček (2004), ktorý pochádza z druhého manželstva, už tiež vie, aký je to pocit byť slovenským šampiónom. „ Keď som bol malý, tato sa pýtal, či chcem behať. Chytilo ma to a neľutujem. Asi mám po ňom talent, lebo najradšej mám stredné trate, šprinty veľmi nemusím. Iba v škole, keď treba ísť na súťaž. Bežal som už aj tri kilometre a pred dvoma aj hodinovku. Pochválili ma, lebo ako jedenásťročnému sa mi podarilo zabehnúť v hodinovke trinásť kilometrov. V Trenčíne som získal titul majster Slovenska na 1500 m časom 4:47, druhý v cieli strácal 16 sekúnd. Rovnaký titul mám aj z haly. Keďže doma trénujem na ihrisku aj v teréne, mám blízko aj ku krosu. Na nedávnych majstrovstvách Slovenska v Šamoríne som skončil druhý za konkurentom Tomášom Grajcaríkom. Možno ak by bola trať dlhšia ako 859 metrov, vyhrám. Okrem úspechov mám aj menej veselý zážitok. Na pretekoch na Morave som skončil tretí, čo zaznamenala aj kamera. Mal som na nohe aj číp, ale vôbec ma nevyhlásili a cenu dali niekomu inému.
Okrem atletiky hrávam aj futbal, najprv to bolo v Dohňanoch, potom v lysej, a keď u nás žiakov zrušili, hrám za Lazy. Kondíciu mám dobrú z atletiky, pokiaľ ide o techniku, asi sa niečo na mňa nalepilo. Volali ma hrať aj do Púchova, ale futbal nie je moja priorita, prednosť má atletika, futbal si však zahrám rád, ale iba pre radosť.
Šprintérka a stopérka
Katka Janíčková (2005) je Tomášovou sestrou a ani v jej prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu. „Hovoria mi, že som rýchla, šesťdesiatku zabehnem za 9,20, 150 m za 22,10. nevyhýbam sa ani dlhším behom, trénujem s bratom a otcom, aby som netrhala partiu. Bola som už aj na majstrovstvách Slovenska mladších žiačok na 150 metrov, ale na finále to ešte nebolo. Aj 20. miesto zo šesťdesiatky bežkýň nie je na zahodenie. V krajskom šampionáte v Dubnici som si vyskúšala rodinnú trať – 1500 a bolo z toho striebro. V atletike by som rada pokračovala, baví ma, a dúfam, že budem úspešná ako ostatní z rodiny. Podobne ako brat Tomáš, aj ja hrám futbal, ale doma v Lysej, kde vytvorili mladších žiakov. Zatiaľ sa nedarí, sme väčšinou vekom ešte prípravkári a v tíme máme štyri dievčatá. Hrám na poste stopéra, dala som jeden gól proti FC Púchovu.
Medaily už po roku
Adam Janíček (2002) nie je priamym členom rodiny Róberta Janíčka, ktorý vysvetľuje.“ Adam je syn mojej sesternice, jeho babka a moja mama boli sestry, patrí do širšej rodiny Mackovcom, odkiaľ pochádza známy futbalista Lysej Michal, ktorý je môj bratranec.“
„ Na rozdiel od kamarátov, ja som sa dostal k ozajstnej atletike dosť neskoro. Bavilo ma behanie, zúčastňoval som sa školských pretekov, ale to bolo všetko. Raz ma zavolal Tomáš, či by som s ním nešiel na súťaž, kde by sme reprezentovali školu, aby nebol sám. Išiel som, zadarilo sa a už sa tomuto športu ozajstne venujem rok aj tri mesiace. Hrával som aj futbal v Lysej, no po zrušení žiakov som uvažoval, čo ďalej. Atletika bola riešenie. Na dráhe som v lete získal striebro na 1500 metrov a mám už aj bronz. Na majstrovstvách Slovensko v krose v Šamoríne v novembri na trati s dĺžkou 2,8 kilometra som podobne ako Tomáš získal striebro. Na zlato ešte čakám (smiech). Obľúbené mám stredné trate, maximum tri kilometre, ale to sa ešte vykryštalizuje. Navštevujem strednú školu v Pov. Bystrici, kde nie je športová trieda, ale trénuje tam známy pán Laurenčík. Volali ma aj do Banskej Bystrice, ale ostal som tu. Povinností je viac, cestovanie zaberie dosť času, k tomu školské povinnosti a tréningy.
Lysanský beh
Na najväčšiu športovú udalosť roka, ktorá má za sebou 24. oficiálnych ročníkov, sa v rodine tešia všetci a podieľajú sa na jeho príprave. „Ja som hlavný organizátor, mám na starosti prihlášky, rozhodcov, ceny. Zapájajú sa všetci, manželka, deti, rodina. Deti jazdia ako predjazdci pred pretekármi na bicykloch, pomáhajú značkovať trať, roznášajú ceny, popri tom si aj všetci zabehneme trať. Niektorí mladší dokonca aj v dvoch kategóriách v rámci tréningu,“ dodáva hlava rodiny.
Spoločné Vianoce
Podľa slov starších sa počas sviatkov pokoja tešia na pokoj a na dobroty, kým mladšia garnitúra preferuje viac darčeky. Pri otázke, čo ich najviac potešilo, nik sa nevedel priznať k vysnívanému darčeku, zrejme preto, že všetky boli darované od srdca. „Veľmi som chcela mať hliníkový rebrík, ku ktorému som sa dostal trochu okľukou. Na jedných pretekoch bol ako cena a niekto z našich ho vyhral. Zahral sa na Ježiška a mne tým urobil veľkú radosť,“ spomína Tomášova a Katkina mama Iveta, Robova druhá manželka, ktorá sa atletike aktívne nevenuje. „Behať však behám, pretože inak by si ma Robo asi nezobral. Mám na starosti domácnosť, ale už som bola aj na Behu okolo Lysej a nebolo to vraj najhoršie, predvlani som vyhrala kategóriu žien z Lysej.“
Všetkým by sme chceli zaželať krásne Vianoce, plné pokoja a v spoločnosti svojich najbližších, veď rodina je to najkrajšie. Do Nového roka želáme všetkým len to najlepšie. Dúfame, že sa bude dariť aj na športovom poli a rozšírime nielen rodinnú, ale aj klubovú medailovú zbierku,“ zaprial za všetkých Róbert Janíček st. JOZEF ŠPROCHA
