Prečo ste sa rozhodli spracovať takýto projekt?
– Sú kultúrne hodnoty, ktoré sú nespoznané alebo sa ne už pozabudlo. Pri mojom výskume sa mi podarilo na ne občas natrafiť. Preto som sa rozhodol spracovať projekt, cieľom ktorého je prostredníctvom krátkych dokumentárnych filmov propagácia nepoznaného kultúrneho dedičstva, hlavne z oblasti ľudovej kultúry, čiže takých hodnôt, ktoré nie sú všeobecne známe, ale sú zaujímavé a špecifické. Zároveň tým chcem pomôcť obciam hľadať hodnoty ich kultúrneho dedičstva a napomôcť k zdravej hrdosti ku dedičstvu obce a regiónu, ale zároveň tieto hodnoty, javy uviesť vo svetle súvislostí. Názov projektu vznikal dlho, viac než rok. Rôzne návrhy ako Etnografiká, Žité tradície nie vždy odzrkadľovali náš zámer. Až napokon sa náš cieľ uvádzať tradície v geografických a historických kontextoch vyextrahoval do názvu Kontexty tradícií alebo Kontra. Názov nadobudol aj celkom logické opodstatnenie, lebo projekt sa snaží ísť proti súčasnému trendu, a zároveň kontra, ako hudobný nástroj, v hudbe je kontra významnou súčasťou, ktorá dodáva rytmus, charakterovú kvalitu skladbe.
Dokážu sa v súčasnosti nájsť zaujímavé tradície?
– Áno, je možné nájsť zabudnuté alebo nepovšimnuté. Mnohokrát určité javy ľudovej kultúry sú prezentované ako špecifické, typické a charakteristické pre danú obec, ale neuvádza sa, prečo tomu tak je a či tomu bolo tak aj v minulosti. Dôvodom je história, čas, ktorý prináša zmeny. Mnohé z tradícií boli v minulosti bežnou súčasťou života a neboli chápané ako tradície, až história z nich tradíciu vyformovala. A naším cieľom je hľadať tieto javy, ktoré dnes chápeme ako špecifické a typické a uvádzať ich v geograficko-historických súvislostiach.
Aké témy ste si vybrali ako prvé?
– Na projektoch spolupracujeme s miestnymi informátormi a pamätníkmi, ale aj s odborníkmi z SAV v Bratislave, múzejnými pracovníkmi a dokonca aj so zahraničnými odborníkmi na Morave a v Rakúsku. V našom regióne nás zaujali vtáčkari zo Sverepca, mikulášske obchôdzky v Bielych Karpatoch a spolok Izabella v Dubnici nad Váhom. Sú to prvé tri témy, ktoré v súčasnosti spracovávame a sú jedinečné v regióne, v kontexte Slovenska, ale aj strednej Európy. Ale to všetko sa dozvedia diváci z pripravovaných dokumentárnych filmov, ktoré by mali byť spracované do konca tohto roka.
Prečo práve tieto témy?
– Výber bol celkom jednoduchý. Nešlo o to spracovať poznané, ale priniesť niečo nové a jedinečné, najlepšie ešte v súčasnosti živé, alebo aspoň zachované v pamäti informátorov. Informátori rozprávali o vlastnom živote, ako to naozaj bolo alebo ešte v súčasnosti je, a nie sú to všeobecne známe informácie. Zaujímavosťou bolo aj to, že ani si neuvedomovali hodnotu tradície, ktorú udržujú, a to pridáva dokumentom jedinečnosť. Výšivkárska škola v Dubnici nad Váhom bola jednou z najkvalitnejších pobočiek Spolku Izabella. Jej výrobky sa predávali takmer po celej západnej Európe. A čo zostalo dnes po tejto škole? Stačí pozrieť na ľudový odev Dubnice nad Váhom a blízkych obcí. Ženy si z tejto školy prinášali nové výšivkárske techniky a vzory. To, čo by sme dnes nazvali ľudovým, bola na prelome 19. a 20. storočia inšpirácia panskou výšivkou.
Mikulášske obchôdzky v Bielych Karpatoch sú pravdepodobne posledné svojho druhu na Slovensku. Boli rozšírené v širšom geografickom priestore a zachovali sa hlavne na Morave, ale niečo podobné môžeme nájsť aj v rakúskych Alpách. Typické sú veľkým počtom strašidelných čertov, prípadne sú i ďalšie postavy. Dokonca, čo je unikát, je zvyk viazaný na funkčný mládenecký spolok, tzv. pekelný spolok, s jasnými a dodržiavanými pravidlami. A to je na tom úžasné, že títo mládenci, väčšina z nich má do 20 rokov, nevedomky udržiavajú niečo jedinečné, čo môžeme naozaj označiť prívlastkami ako tradičný, ľudový, typický. Podobné obchôdzky, ktoré sa dochovali na Morave, stratili prepojenie na mládenecký spolok a robia ich hasiči, športovci a iní. Ten náš je hodný zapísať do kultúrneho dedičstva Slovenska. Zatiaľ nebudeme uvádzať, ktorých obcí sa to týka, aby sme tento rok nenarušili tradičný priebeh obchôdzok.
Posledná a vlastne prvá téma čvíkotári zo Sverepca je jedinečná z toho dôvodu, že len vo Sverepci sa zachoval kedysi rozšírený spôsob chytania vtákov za pomoci búd a lepu. Je to veľmi sofistikovaný spôsob s vysokou efektivitou lovu, ktorý nebol nikde zdokumentovaný. Podobný je na Hornej Nitre, ale ani ten nedosahuje takú úroveň a vynachádzavosť lovcov. Sverepčania sú na svoju prezývku svíčeliari hrdí a majú byť právom na čo, lebo taký gepír – talent, ako to oni nazývajú, majú, mali len oni.
Ako prebehli prvé nakrúcania a v čom je špecifický prvý film, ktorý pripravujete?
– Prvý film sme nakrúcali v Sverepci pri Považskej Bystrici. Osobne som si vyskúšal, ako sa stavia búda pre vtáčnika a poviem, nie je to ľahké. Vždy som sa venoval skôr výskumu spomienkových rozprávaní, ale až pri príprave filmu sme robili rekonštrukciu, kde bola potrebná aj osobná fyzická zaangažovanosť. Mokro, blato, rúbanie, bolo to náročné, ale aj zábavné. A v čom je vtáčnictvo v Sverepci špecifické? Vtáčnictvo bolo na konci 19. storočia špeciálne slovenským zamestnaním, aspoň tak bolo chápané v tej dobe. Rozšírené bolo hlavne v Trenčianskej župe, ale reálne záznamy o spôsobe lovu nie sú takmer žiadne. Chytalo sa s pomocou búd a vysokých atráp stromov s lepiacimi prútikmi, vábcami. K ďalším pomôckam patrili lepnice, vyrážačka, krošňa, klietky. Ich lovecká technika bola vysoko sofistikovaná a vďaka určitým zlepšeniam aj vysoko efektívna a jedinečná na Slovensku. A toto bol iba jeden z veľkého množstva druhov lovu. Sverepčania mali vypracovaný na takmer každý druh voľne žijúceho vtáctva špecifický spôsob lovu a niekedy ich bolo aj viac spôsobov na jeden druh. Čvíkotárstvo bolo výsadou mužov. Na lov sa pripravovali niekoľko mesiacov, a keď to preženieme, tak aj rokov, lebo sa ho učili už ako deti a aj samotný lep na chytanie musel zrieť aspoň tri roky. Čvíkoty chytali hlavne na predaj do Považskej Bystrice pre úradníkov, sudcov a majetnejších Starobystričanov. Čvíkotárstvo v Sverepci presiaklo takmer do celej miestnej ľudovej kultúry. Sú to rozprávania, gastronómia, kontakty a v regióne ich všetci poznajú pod prezývkou svíčeliari, čiže čvíčeliari – tí, čo chytajú čvíkoty. Vidíte a kto by to povedal, že sa taký jedinečný jav zachoval práve obci, cez ktorú možno denne prechádzame a neprezentuje sa krojmi, piesňami či fašiangami?
Film je dosť náročná záležitosť, ako ste ju riešili a aký je zámer filmu?
– Myšlienku filmov a následné vytvorenie seriálu som mal už dávnejšie v hlave, ale chýbal prvotný impulz, ktorým sú financie. Podarilo sa mi ich získať z jednej nadácie, veľmi pomohla aj obec Sverepec a podnikatelia, ktorí vtáčnictvo, alebo čvíkotárstvo, ako to oni nazývajú, chápu ako kultúrne dedičstvo ich obce, otcov, ale aj spomienku na ich vlastnú mladosť. Ďalšie financie poskytla aj nadácia Matador, ktorú projekt veľmi zaujal. Vo všeobecnosti je projekt prijatý odbornou aj laickou verejnosťou ako inovatívny a hodnotný, čo som veľmi rád. Naším zámerom je vytvorenie seriálu takýchto dokumentov nielen z nášho regiónu a presadiť projekt v médiách s celoslovenským dosahom. Verím, že nájdeme ďalších spolupracovníkov, dobrovoľníkov, podporovateľov, ale aj námetov na filmy.
Kedy sa film dostane na verejnosť?
– Sverepeckí čvíkotári a Po stopách Izabelly by sa mali na verejnosti objaviť koncom roku 2017. V súčasnej dobe už máme všetky potrebné zábery a teraz nás čaká asi najťažšia práca, spracovať to do výsledného filmového dokumentu.
