Vyrovnala sa aj chlapcom
Narodila som sa v Ilave, ale keď som mala dvanásť, presťahovali sme sa do Podvažia pri Pruskom. V rodine veľa športovcov nebolo, iba dedko hral futbal. V dedine som s chlapcami hrávala v lete futbal , v zime na jazere hokej a v Ilave aj tenis. Ako žiačka ZŠ Medňanská v Ilave som reprezentovala školu vo viacerých športoch, no žiaden šport súťažne. Potom zanikol v meste tenis, keď deti nemal kto viesť, a tak som hľadala niečo nové.
Doporučenie od farára
K florbalu som sa dostala na krúžku v Pruskom ako dvanásťročná. Miestny farár Jozef Pavlásek, hokejbalový a florbalový nadšenec, založil súťaž, kde hrávali deti z okolitých dedín. Videl, že mám šikovné ruky, povedal o mne v škole, a tak som začala navštevovať florbalový krúžok. Usilovne som trénovala aj doma, kde som búchala loptičku o stenu a zlepšovala si cit pre loptičku. Šport, ktorý bol novinkou, ma zaujal. Pretože som ešte bola žiačkou v Ilave, nemohla som reprezentovať pruštiansku školu v súťažiach, ale poctivo som trénovala a hrala iba na turnajoch. Všetko sa zmenilo až po prechode na obchodnú akadémiu v Ilave, no to som už bola členkou ŠK 98 Pruské.
Florbalistky Pruského dobyli Európu Čítajte Zo žiačok úspešné ženy
Pred desiatimi rokmi sme ako štrnásťročné museli končiť v žiackej kategórii a uvažovali, ako ďalej. Florbal sme milovali a ak sme sa ho nechceli vzdať, museli sme sa prihlásiť do ženskej extraligy. Nemali sme skúsenosti ani vlastnú halu a naviac prvý duel bol v Žiline, proti v tom čase poprednému tímu. Štrnásťročné dievčatá s jedinou šestnásťročnou spoluhráčkou sme prehrali iba 1:2 a mne sa podarilo dať premiérový gól. Postupne sme sa oťukali a pod vedením Vladimíra Gábora prišli medailové úspechy. Máme za sebou deväť extraligových sezón so zaujímavou bilanciou – tri tituly, tri druhé a tri tretie miesta. Ani raz sme neboli bez medailového umiestnenia. Teraz, keď ma po niekoľkých rokoch zvolili opäť kapitánkou, rada by som priviedla tím k jubilejnej desiatej medaile – najlepšie k zlatej.
Strelkyňa dôležitých gólov
Na októbrovom Euro Callenge cupe v Lotyšsku sme prekvapili všetkých. Na vysokej prehre s ruskou Naukou, kde som dala iba jediný gól, prišla dráma s lotyšskou Kekavou v nájazdoch. Museli sme vyhrať, ale penaltová dráma mala dvanásť sérií. Janka Trošková premenila, v tretej sérii som zvyšovala na 2:0, ale súperky vyrovnali na 2:2 a išlo sa ďalej. Môj druhý nájazd minul bránu, ale tretí a celkovo dvanásty tímový znamenal rozhodnutie. Tréner mi poradil, aby som dostala brankárku do pohybu, čo vyšlo a bol z toho postup. V semifinále s lotyšským Rubene po mojich góloch sme viedli 1:0, neskôr 4:3. Súperky otočili na 4:5 a dotiahli na 6:6. Dve minúty pred koncom po prihrávke od obrankyne a kľučke sa mi podarilo dať víťazný gól a dosiahnúť hetrik. Finále s poľským Gdaňskom bolo vyrovnané, boli sme vyhecované. Najprv som nepremenila trestné strieľanie, ale v druhej tretine sa mi podarilo dať prvý gól. Súperky vyrovnali a pri päťminútovej presilovke tri minúty pred koncom som zakončila peknú kombináciu strelou pod brvno. Bol to neopísateľný pocit, no k úspechu bolo treba ešte ubrániť sa presilovke a Poľky ešte hrali aj bez brankárky. Boli to nervy, ale radosť obrovská. Potešili ma aj dve ocenenia ako najlepšej hráčky zápasu a vybrali ma do All stars turnaja. Trochu sme oslavovali aj v autobuse, ale väčšinu sedemnásťhodinovej cesty sme prespali. Hlavné oslavy nám pripravili doma chlapci z klubu a obec.
Reprezentantka bez šampionátov
Dres s dvojkrížom som obliekala nielen v juniorskej, ale aj ženskej kategórii. Vždy však iba na kvalifikáciách či medzinárodných turnajoch. Keď prišli majstrovstvá sveta, nikdy som v konečnej nominácii nebola. Vlani som figurovala v polovici roka v širšom výbere, ale potom som išla na tri mesiace do Anglicka a potom už záujem nebol. Aspoň som držala palce spoluhráčkam Troškovej a Šidlovej. Pozvánka do reprezentácie poteší, ale ja si na to nepotrpím, hoci priznám sa, potešilo by ma. Problémom je asi kondícia, techniku aj strelu mám, no nie som rýchla. Na slovenské pomery mi to však stačí (smiech). Reprezentáciu nepovažujem za uzavretú kapitolu, ak príde pozvánka, pôjdem rada. Času je dosť, mám iba 24 rokov.
Gólové rekordy
Strelecky sa mi darí, priznám sa, že štatistiky si nevediem. Nedávno v Tvrdošíne pri výhre 7:5 som dala šesť gólov a na jeden prihrala. Pred dvoma rokmi pri zisku titulu v semifinále sa mi podarilo pri výhre 6:5 dať päť gólov. Gól vždy poteší, sú to príjemné momenty. Nerobím rozdiely medzi gólmi, víťazné však potešia viac. Podobné je to s asistenciami, z ktorých sa teším rovnako, ako keby som gól dala ja. Radosť máme všetci, je to tímový úspech. Gól chcem dať vždy, nevadí, za akého stavu, poteší aj za veľmi nepriaznivého stavu. Preto sa snažím vždy bojovať do úplného konca.
Príbuzné športy
Neskôr som hrávala aj hokejbal, ale väčšinu až po sezóne. V kategórii junioriek nám patril titul majstra Slovenska. Je kontaktný šport na rozdiel od florbalu, ktorý sa mu pomaly tvrdosťou začína vyrovnávať. Je to pre mňa relax, vybúrim sa, užívam si súboje, dám zo seba energiu. Treba si však zvykať na odlišné pravidlá, ofsajdy, ale to sa dá rýchlo zvládnuť. Skúšala aj pozemný hokej v Novej Dubnici, odkiaľ som sa dostala aj do 3. divízie ME v Grécku. V Novej Dubnici začala tento šport stagnovať po odchode hráčok na vysoké školy. V pozemnom hokeji nemám domácu medailu, ale bola som na šampionáte. Hokej som hrávala iba s chlapcami, ozajstnú výstroj som však na sebe nemala nikdy.
Verná klubu
Hrám už desiatu sezónu, ale zo slovenského klubu zatiaľ neprišla ponuka na prestup. Pred piatimi rokmi ma oslovili zástupcovia popredného českého tímu Vítkovice, kam neskôr zamierili sestry Miška a Zuzka Šponiarové. Bola som v tom čase ešte študentkou na strednej škole a rodičia mi prestup nedoporučili, pretože kládli dôraz na úspešné dokončenie školy. Mali pravdu, pretože na Slovensku sa florbalom živiť nedá. Vo Fínsku, Švédsku, Švajčiarsku je to iné, dobré hráčky si dokážu zarobiť. Sme asi jediný klub na Slovensku, kde ako hráčky nemáme finančné výdavky, platíme iba ubytovanie, zvyšok časť hradí klub, sponzori a pomáha obec.
Výchova nasledovníčok
Popri aktívnej kariéra sa venujem aj deťom a keď už nebudem hrávať, rada by som trénovala mládež. Mám nižšiu trénerskú licenciu a zatiaľ vediem žiačky od 10 do 15 rokov a dorastenky. Sú tam nielen dievčatá z Pruského, ale aj Mikušoviec, viaceré z nich majú perspektívu, no je na nich, aby chceli niečo dosiahnúť.
Rozhodkyňa to ľahké nemá
Kedysi som bola nervák, rozbila som aj hokejku, ale postupne sa to lepší a vylúčení je menej. Naviac, keď už štvrtú sezónu pôsobím ako rozhodkyňa spolu s kolegyňou Renátou Resekovou. Absolvovali sme kurz, kde bola teória, testy, fyzické previerky pod dohľadom českých rozhodcov. Začínala som s deťmi, rozhodujem ženskú aj juniorskú extraligu, ale aj 1. a 2. ligu mužov. S mužmi je to ťažké, žena nemá rešpekt, niektorí aj nadávajú. Viem si urobiť poriadok, raz som ukončila zápas predčasne, pretože tímy, kde hrali viacerí hokejisti, preháňali tvrdosť aj vulgarizmy.
Nuda je neznámy pojem
Som rada, že sa mi podarilo skĺbiť šport s prácou. Vyštudovala som učiteľský smer, baví ma účtovníctvo aj počítače. Našla som si zaujímavú prácu, ale učiteľskú kapitolu som neuzavrela, využívam to pri tréningoch s deťmi. Pomáham aj doma v záhrade, kosím, vyberám zemiaky. Mám rada prírodu, turistiky najmä Tatry, ale aj ostatné oblasti Slovenska. Rada by som navštívila Švédsko a láka ma Island. Času je málo, preto nemám ani partnera, snažím sa užívať si život. Mojím vzorom je tenistka Daniela Hantuchová, ale iba ako športovkyňa, modeling to nie je nič pre mňa. Som realistka (smiech).
Najkrajšie sviatky
Vianoce – to je pokoj, čas strávený s rodinou. Liga sa nehrá, na rad príde oddych, návštevy, zdobenie stromčeka a prípravy na Štedrý večer. Rada varím a pečiem, s upratovaním je to už horšie. V kuchyni som rada, nemám problém, pomáham mame, aj keď je v robote. Vychytené koláče nemám, inšpirujem sa receptami na internete, ktoré potom skúšam a zatiaľ všetkým chutili. Večera je klasika, ako asi všade a potom príde rad na darčeky, ktoré radšej dávam. Som šťastná, ak darčekom vyčarujem úsmev na tvári a teším sa najviac na moment prekvapenia. Rada premýšľam, čo by koho potešilo. Najkrajší vianočný darček pre mňa? Naozaj neviem, ale krásnym darčekom bol zisk prvého majstrovského titulu na moje narodeniny. Prianí do nového roku je viacero, najmä zdravie. Prajem všetkým šťastný a úspešný rok 2018! JOZEF ŠPROCHA
