Prvá návšteva Japonska bola pre Martina zároveň aj prvým vianočným obdobím, ktoré strávil ďaleko od svojej vlasti. V krajine, ktorá bola pre neho síce známa z rozprávania, ale vidieť a prežiť najkrajšie obdobie roka je úplne iná skúsenosť. A zvlášť, keď mu po boku stála žena, s ktorou spojil svoj život.
Spojila ich náhoda
Martin študoval na Trenčianskej univerzite. Naskytla sa mu možnosť ísť študovať do zahraničia. „Na výber som mal niekoľko štátov, ale najvhodnejšie, aj z hľadiska logistiky, sa mi zdalo Česko. Pre Slováka je táto krajina predsa len najbližšia,“ vrátil sa v spomienkach o niekoľko rokov späť.
Martin patrí medzi ľudí, ktorí potrebujú spoznávať nové tváre. Preto nadviazal kontakty aj s mnohými cudzincami, ktorí v Prahe študovali alebo pracovali. Medzi nimi aj Marie z Francúzska. „Ona ma vlastne zoznámila so Satoko. Mal som jej pomáhať s učením sa českého jazyka. Keď som súhlasil, netušil som, že to bude niekto, kto bude pre mňa znamenať veľmi veľa v budúcnosti,“ usmial sa.
Zo vzťahu „učiteľ – žiak“ sa postupne vyvinula aj láska, ktorú po dvoch rokoch spečatili manželským sľubom.
Jazykovú bariéru preklenuli
Spojenie ľudí z rôznych kultúr mladomanželom nerobilo problém. „U nás to bola skôr jazyková bariéra. Ale našli sme spoločnú cestu. Rozprávame sa po anglicky. Pravdaže, ani jeden z nás nie je profesionál, takže používame hovorovú angličtinu, a keď si nevieme rady, pomôže prekladač v telefóne,“ smeje sa.
Satoko prezradila, že síce sa češtinu učila, ale veľmi jej to nejde. Problém jej robia najmä slová, kde sú tri spoluhlásky za sebou. A teraz sa jej navyše mieša slovenčina s češtinou, nehovoriac o tom, že pre pracovné vyťaženie má málo času na učenie.
V rovnakej situácii je aj Martin, ktorý už ovláda zopár slov po japonsky. „Ale keď človek chce, vždy sa dorozumie,“ zhodli sa manželia.
Prekážkou podľa oboch nie je ani to, že každý z nich vyrastal v inej kultúre.
“Najväčší stres som zažíval, keď som otca Satoko musel požiadať o jej ruku po japonsky.
„
„Japonská kultúra mi príde so slovenskou blízka, tak vychádzame spolu veľmi dobre. Možno trochu je problém s časom, pretože Japonci všetko plánujú a na stretnutia chodia radšej o desať minút skôr, ako by prišli neskoro. Plánujú si vopred dokonca aj dvojdňový výlet, čo na Slovensku nie je zvykom, skôr sa uprednostňuje improvizácia. Ale zvykám si. Pre mňa to nie je ťažké, pretože viac-menej si musím čas rozplánovať dopredu, keďže mám aj iné aktivity. No a keď sa mi to nepodarí, tak príde na rad udobrovanie,“ so smiechom hovorí Martin.
Pytačky po japonsky
Pytačky v Japonsku majú oficiálnu podobu. Nastávajúci musí požiadať oboch rodičov o povolenie, či si môže vziať ich dcéru za ženu.
Pre Martina to bol riadny stres, pretože sa musel spýtať po japonsky. S mamou Satoko nebol problém, spýtal sa jej vopred cez skype. Otca však musel požiadať pri prvej návšteve v Japonsku. „Aby som sa nepomýlil, radšej som si to napísal na papier, aby som sa to naučil,“ prezradil.
Otcova prvá reakcia bola, že mu nerozumie. „Trochu ma to zaskočilo. Ale, našťastie, zasiahla mama Satoko, ktorá našu svadbu už predtým odobrila. V ich domácnosti má predsa len rozhodujúce slovo gazdiná. Otec súhlasil. Teraz sa na tom už len smejeme, ale priznám sa, nebolo mi všetko jedno,“ hovorí.
Svadba v Japonsku
Mladí ľudia sa rozhodli pre svadbu v rodisku Satoko. Podľa Martina to bolo oveľa jednoduchšie ako na Slovensku, kde je byrokratickejší prístup k uzatváraniu manželstiev s cudzincami. „Nemali sme však tradičnú japonskú svadbu, lebo pri nej je podmienkou, že zo ženíchovej i nevestinej rodiny by mal byť rovnaký počet hostí. A to v našom prípade nebolo možné. Tak sme sa rozhodli pre menšiu svadbu. Zosobášili sme sa na úrade, potom sa odfotili v salóne vo svadobných kimonách. Aj hostinu sme mali skromnejšiu, najskôr večera s rodičmi, potom s manželkinými známymi.“
Krajiny sa im páčia
Obaja postupne spoznávajú krajiny, ktoré sú rodiskom partnera. Satoko sa na Slovensku páči najmä to, že mestá nie sú veľmi preplnené ako Praha alebo Tokio. Pomaličky si zvyká aj na slovanskú kuchyňu, hoci niektoré jedlá sú podľa nej ťažké. Pochutí si na haluškách či guláši, ktorý uvarí Martin. A on si obľúbil japonskú kuchyňu. Tak veľmi mu chutí, že, ako skonštatoval, už zopár kíl aj pribral.
Satoko aj Martin sa zhodujú, že v oboch krajinách sú ľudia veľmi priateľskí. Martinovi sa v Japonsku páči najmä ústretovosť v obchodoch. „Predavači sú úslužní, už pri vstupe do obchodu poďakujú, že ste prišli, pri odchode opäť, aj keď ste nič nekúpili. Na Slovensku ani v Čechách to asi nikdy nezažijeme. Dokonca aj na preplnených parkoviskách sa navzájom ospravedlňujú, že zavadzajú. U nás je to skôr hromženie,“ porovnáva rozdielny prístup.
Zážitkom pre neho bola i návšteva reštaurácie, kde japonské špeciality pripravoval kuchár priamo pred zákazníkom. „Videli sme celý postup. A keď videl, že som cudzinec, tak prostredníctvom mojej manželky mi všetko podrobne vysvetľoval. Bol to nielen kulinársky zážitok, ale aj zážitok pre oči,“ pokračuje v rozprávaní Martin.
Vianoce po japonsky
Najkrajším darčekom pre oboch bola ich svadba, keďže sa zosobášili len pár dní pred Vianocami. Tieto najkrajšie sviatky prežívali v Japonsku. Martin tak mohol porovnávať rozdiely. „Pre Japoncov sú Vianoce bežným pracovným dňom, aj keď už niektoré zvyky prenikli i do ich kultúry. Štedrý deň je u nich normálny pracovný deň, a preto je u nich zvykom jesť bielu tortu a pečené kurča kúpené po ceste z roboty. Cítiť ale už vplyv Ameriky,“ podotkol.
Hoci darčeky si na Vianoce nedávajú, Satoko so smiechom dodáva, že keď bola dieťa, tak verila, že jej Santa Claus dá darčeky do vankúša, pretože ponožky sú malé. „Japonci sa obdarúvajú počas celého roka, takže tento zvyk sa tam neudomácnil. Manželka má narodeniny 28. decembra, darčeky dostáva najmä vtedy,“ dopĺňa Martin s tým, že na vonkajšiu vianočnú výzdobu si Japonci potrpia a domy zdobia rôznymi svetelnými motívmi.
Prednosť má Nový rok
Väčší dôraz kladú podľa Martina na oslavu Nového roka, ktorý je jeden z najdôležitejších dní v roku. Vtedy rodičia aj obdarúvajú deti, do špeciálnych obálok im dávajú peniaze. „Páčilo sa mi tiež rozdávanie novoročných želaní medzi príbuznými navzájom. Trochu sa to podobalo našim vianočným želaniam,“ opísal novoročný zvyk.
Opäť v Japonsku
Priznal sa, že počas minuloročných sviatkov ani nemal veľa príležitostí spoznať ďalšie zvyky, keďže svadba a spoznávanie manželkinej rodiny a známych mali prednosť.
Vlani opäť cestovali na Vianoce do Japonska, tentoraz však na sever do mesta Hakodate na ostrove Hokaido, kde Satoko študovala a má mnoho známych. Satoko chcela predstaviť svojho nového manžela. Spoločne si užili aj nádherný nočný výhľad z Mount Hakodate.
Hneď po Hakodate nasledovalo Tokio, kde má Satoko rodinných známych. V Tokiu boli pozvaní na večeru do centra. „Jedlo a pitie je v japonských baroch úžasné, a tá obsluha, to sa ťažko dá porovnať,“ doplnil Martin.
Veľmi rád predstaví Satoko aj slovenské Vianoce, pretože jediné, ktoré zažila v Prahe, boli pre ňu skôr sklamaním. Keď prvýkrát pracovne pricestovala do Prahy, nepoznala nikoho, na izbe jej nešla televízia a ani internet, tak Vianoce prežila v tichosti. „Verím, že sa jej budú páčiť, a keďže má rada ryby, pochutná si na kaprovi, ktorý nám nikdy v chladničke nechýba, pretože otec je rybár,“ dodal s úsmevom.
