PREČÍN. Počas fašiangov organizujú v obci už tradične zabíjačku. Býva na nej veselo. Porozpráva sa totiž kadečo.
Už bola v plnom prúde
Na obecnú zabíjačku do Prečína sme prišli, keď už bola v plnom prúde. „Máme bôčik a krájame ho na pečenie. Predchvíľou sme rezali kožky, ktoré pôjdu do tlačenky a do jelítok. Tu máme pripravené suroviny na topenie na škvarky," opisuje, čo všetko robia aj stihli urobiť, mladý mäsiar Rudolf Briestenský.
Od rána už prasa zabili, rozobrali a čakajú pokiaľ sa všetko uvarí. Budú ešte robiť tlačenku, jaternice, klobásky.
Pri druhom stole stojí starší pán a tiež má plné ruky práce. „Šľamujem tenké bravčové črevá. Zbavujem ich vnútornej sliznice a blany, až zostane len vlastná stena. Musia byť čisté," hovorí Ondrej Bírošík. Je starší a zažil už množstvo zabíjačiek.
Adamko Gabriel má rád hlavne klobásky. Takto asistoval pri zabíjačke. (zdroj: BERNADETTA PITOŇÁKOVÁ)Nedá sa odolať, keď sú šikovní majstri
Ako sa vyrábali na dedine zabíjačkové špeciality Čítajte Gazdiné v kuchyni už urobili pečienku, mozočky. „Koštujeme pečienku. Je to tradičné jedlo, ktoré sa ponúka v polovici zabíjačky pre majstrov a pomocníkov,“ hovorí Jaroslav Kopáč, ktorí prišiel na zabíjačku pomáhať.
Okrem pečienky sa však vždy teší aj na pečené mäso, alebo len také uvarené v paráku.
„Robí sa z neho tlačenka a človek si na ňom pochutná rád, keď sa ešte len chystá,“ hovorí. Keď vraj zavonia, nedá sa odolať. Vtedy sa žiada zahryznúť každému. Na zabíjačke však musia byť majstri. „Títo sú zohraná dvojica," hovorí o Rudovi Briestenskom a Ondrejovi Bírošíkovi Jaro.
Remeslo vraj zaniká
Ondrej Bírošík robí mäsiara už od roku 1973. Pamätá si veru tých zabíjačiek poriadne veľa. „Aj zimy som si pri nich užil poriadne. Raz som zabíjal, keď bolo 26 stupňov pod nulou. Čo som chytil, všetko sa mi na ruky prilepilo,“ spomína si starý mäsiar.
Teraz chodí akurát na obecnú zabíjačku, keď ho zavolajú. „Už 66 rok ťahám, tak čo už dnes budem smrdieť pri koryte,“ dodáva so smiechom. Je to veselá kopa, stále všetko obracia na žart. Klobásky aj iné mäsové výrobky má rád. „Hlavne však vtedy, keď ich nemusím robiť ja," opäť zažartuje. Za mäsiara sa učil v Žiline a po roku 1989 sa vraj všetko pokazilo. Remeslo zaniká.
Aj prsty mal porezané, jeden si pomlel
Keď si pýtame špeciálny recept na klobásy, pán Ondrej sa len smeje a hovorí, že taký je ak je dobrá peňaženka, keď sa nešetrí. Zabrúsi trochu aj do politiky a konštatuje, že teraz máme demokratické peňaženky, tak aj klobásky sú demokratické. „To sú také, no neporiadne,“ hovorí Ondrej Bírošík.
Synovec Rudo bol učňom pána Ondreja. Chodieval s ním po mnohých zabíjačkách. Zaujímalo ho to. „Je už včiľ lepší ako ja,“ dodáva pán Bírošík. Prezrádza tiež, čo je najhoršie pre mäsiara. „Keď ochorie. Vtedy nič nezacíti. Viete ako sa zle robí bez chuti. Na kočku,“ hovorí s tým, že všetko musí robiť veľmi opatrne. Tiež radiť sa s pomocníkmi a ľuďmi dookola, koľko prichutiť.
Prsty mal vraj pán Ondrej tiež porezané často. Ukazuje jeden a smeje sa. „Aha, skončil v mlynku." Veru, je akýsi čudne pokrútený. Mäsiarčina nie je vraj ľahká robota. „Mal som ísť radšej za mnícha, spočítaval by som babám hriechy a nenaháňal by som sa toľko,“ robí si opäť žarty Ondrej Bírošík.
Na remeslo sa dal synovec
Synovia pána Bírošíka sa dali na iné remeslo ako otec, po dedovi. Sú stavbári a tesári. Prečo sa Rudo Briestenský vybral v Ondrejových stopách, to najprv nevie zdôvodniť. Neskôr však dodáva. „Aj doma sme chovávali kadečo. Kedysi to tak bolo. Dve prasce do roka, dvadsať kačíc, morky a tak. A vzťah k mäsiarskemu remeslu máme v rodine. Bolo treba pokračovať,“ hovorí mladý mäsiar.
Manželka ho aj hreší
Za robotou sa mladý tatko dosť nachodí. „Manželka už ma hreší, som preč skoro každú sobotu,“ hovorí Rudo Briestenský. Najlepší je na zabíjačke vraj fajront. „Keď si pobalím veci, dám si kávu a idem domov.“
„Zle je hlavne na fašiangy. Nebýva doma celé dni, nevidíme ho. Je to ťažká práca. Aj pri nej poriadne vymrzne,“ hovorí Viera Briestenská, Rudova manželka. Ona by nechcela, aby bol syn mäsiarom. Ale ktovie, lebo na zabíjačke sa motkal Tomáško pri tatovi od rána. Len mäso mu veľmi nechutí. Prezradil, že radšej si dá nejaký dobrý koláčik. Zato jeho sestrička Tatianka má veľmi rada hlavne dobrú tatovu slaninu a pečené jaterničky.
Príbehy
Mäsiari majú vždy aj pomocníkov. Jeden z nich na obecnej zabíjačke, Milan Dubec, si rád aj zaspomínal na to, ako sa u nich na zabíjačke kadečo prihodilo. „Zavolali sme si raz k svokrovi mäsiara. Choval čínske prasce. Jeden sa volal Mišo a druhé Marína,“ začína s opisom príhody Dubec. Bude asi veselá, lebo chlapi, čo stoja dookola, sa odrazu začnú akosi viac usmievať a krútia hlavami. No a pán Dubec pokračuje, ako mu ten mäsiar pri zabíjaní „dobre" poradil, aby zobral dvere a tlačil prasce do rohu. „Lenže prasa nečakalo, vyskočilo na dvere. Zaskočilo ma to a odrazu som bol na zemi. Ležal som na chrbte. Nado mnou dvere. Nuž a milé prasa si pekne ako po mostíku prebehlo, a poď ho na dvor. Bola naháňačka,“ spomína si Milan Dubec. Dodáva, že potom zavolali iného majstra mäsiara. No a koho iného, ako Ondreja Bírošíka. „Ten to rýchlo vyriešil,“ dodáva Dubec.
V Prečíne si veru pamätajú aj na slávnu dvojku, pravdepodobne Dubkáčika a Budkáčika. Pred šiestimi rokmi viezli totiž na zabíjačku prasa z Rajca do Prečína. Na prívesnom vozíku. To však akoby vytušilo, že je zle-nedobre a po ceste sa mu podarilo ujsť. „Ľudia ho potom videli pobehovať medzi Malou a Veľkou Čiernou,“ spomína Dubec. Vtedy však ušlo ešte jedno prasa, ktoré zase pobehovalo pri malých Ledniciach. Nuž, ktovie, možno potomkovia dvoch slávnych prasiatok, ktoré mali túlavé ratičky. Všetci poznáme ich príbeh z rozprávkovej knižky od Jozefa Cígera Hronského.
Pomáhajú aj ženy
Na zabíjačke pomáhajú vždy aj ženy. „Začalo sa mozočkami, dali sme ich chlapom, ktorí robili prípravu. Potom prišla na rad pečeň. Teraz čakáme na vývary. Idú sa variť krúpy. Popripravovali sme si aj cesnak, keď pán mäsiar pôjde robiť výrobky. Teraz sa bude mäso na plechy ukladať tak, aby mali návštevníci aj mastné aj plané, ako má kto rád,“ hovorí Jarmila Briestenská o tom, čo všetko robia šikovné gazdiné.
U pani Jarmily doma už nezabíjajú. „Kupujeme si hotové. Ale dobre padne aspoň takáto obecná zabíjačka. Mäsko, huspenina, tlačenka. To patrí k fašiangom. Veru je v tom čase nedostatok paprčiek a koží v mäsiarstve,“ smeje sa pani Jarmila.
Na obecnú zabíjačku chodí stála partia ženičiek zo školskej jedálne a obecného úradu. „Všetko fičí, ako má. Ale chlapi sú dnes akísi pomalí,“ dodáva. Na zabíjačku mali toho roku viac času ako zvyčajne. Tak sa nemuseli veľmi ponáhľať, čo je dobre. Veď pri robote sa treba trochu aj porozprávať, zasmiať sa. A tak sme sa aj my všeličo zaujímavé dozvedeli. Na prečínskej zabíjačke býva jednoducho fajn.
.
