Juraj Bardy sa intenzívne venoval v Považskej Bystrici astronómii. Bol stredoškolským profesorom. Postavil v meste aj prvú meteorologickú stanicu a v roku 1970 skonštruoval podľa jeho návrhu Eduard Škorpík unikátne, doteraz funkčné slnečné hodiny. Tie sú dodnes jednou z rarít mesta. Od konca minulého roka majú aj dvojičku, pred školou v Považskom Podhradí. Zmajstroval ich Jozef Holík, ktorý obdivoval dielo, ktoré bolo v parku.
Zručnosť už z domu
Jozef Holík je už na dôchodku a tak má viac času, aby robil veci, na ktoré popri zamestnaní nezostával čas. „Odmalička som niečo musel majstrovať,“ hovorí. Pochádza zo Zubáka. Jeho otec sa síce neživil remeslom, bol šofér, ale malý Jozef sa už doma veľa naučil, tu získal prvé zručnosti. „Odmalička som musel byť pri otcovi, keď niečo majstroval. Kúpil auto, bolo to niekdy v šesťdesiatych rokoch, to sme napríklad stále opravovali. Ako chalan som asistoval, najprv len podával, čo bolo treba,“ spomína si pán Holík s tým, že neskôr aj robil menšie opravy.
Keď mal dvanásť rokov, vyrobil si sám motokáru na motor. „Aj sme sa na nej s kamarátom dobre povozili po dedine.“
Keď chodil na pole s kravami, aj tam ako chlapec majstroval. „Veď čo sa tam dalo robiť? Len nožík do ruky a strúhali sme, čo sa dalo.“ Celý život potom robil technickú prácu.
Hodnotná literatúra
Aj knihy a časopisy zaujímajú pána Jozefa len technické. „Román, ten si veru ťažko prečítam,“ smeje sa. Odoberal roky medzi kutilmi známy časopis, nakupoval technickú literatúru.
Raz náhodne pribudla jedna zaujímavá kniha a cesta k výrobe slnečných hodín bola otvorená. „Veľmi sa mi odjakživa páčili slnečné hodiny. Obzeral som vždy aj tie, čo sú v Považskej Bystrici v parku. Aj som odoberal časopis Urob si sám, kde bývali všelijaké návody. Raz som zháňal po obchodoch nejaké knihy. Do ruky sa mi vtedy dostala výborná príručka. Boli v nej vynikajúce návody na stavbu a zostrojenie slnečných hodín. Tabuľky, výpočty, jednoducho všetko.“
Prvé zostali nedokončené
Prvé hodiny začal robiť, ešte keď pracoval ako správca v Manínskej Tiesňave, v kempingu.
„Také na stenu. Korpus by sa možno ešte našiel. Žiaľ, nedorobil som ich, musel som odtiaľ odísť,“ spomína si pán Jozef. Všetko už bolo vlastne hotové, stačilo len namaľovať číslice. Je preto pochopiteľné, že za nedokončeným dielom je mu aj ľúto.
Stolové v časopise
Čo sa nepodarilo uskutočniť vtedy a tam, to si minulý rok Jozef Holík vynahradil. Návštevníkov školského areálu v Považskom Podhradí, ale aj okoloidúcich určite upúta milá technická novinka.
Ide o slnečné hodiny, dvojičku známych hodín vyrobených podľa predlohy Juraja Bárdyho. Tie sú v považskobystrickom Parku mládeže v Strojárenskej štvrti. Začal ich robiť, ešte keď pracoval. „Robil som vtedy v Povbyte a práve v časopise Urob si sám sa mi veľmi zapáčili jedny hodiny. To však boli len stolové. Vyzerali celkom tak ako tie, čo sú v mestskom parku,“ spomína si domáci majster.
Materiál aj pomoc
Materiál sa pánovi Jozefovi podarilo pozháňať zo šrotoviska. Z kartónu urobil šablónu vo väčších rozmeroch, ako boli hodiny v časopise a podľa nej vypálili časti z oceľových platní. Všetko mu to pozváral kamarát, zvárač. Samozrejme, bolo treba ešte niečo doladiť, vybrúsiť, natrieť.
Chvíľu zapadli prachom
Keď bolo dielo hotové, prišla prestávka, hodiny odložil do pivnice a nedialo sa nič. Pán Jozef ani nevie poriadne prečo, nemal však ani miesto, kam by ich postavil. „Za našou bytovkou, kde som to pôvodne plánoval, sú veľké stromy, tam by bol tieň. Päť rokov boli v pivnici. Ani neviem, prečo som nehľadal iné miesto. Po čase som si povedal, že s nimi musím niečo urobiť.“
Nakoniec sa rozhodol ísť do školy. „Keď som oslovil pani riaditeľku, nápad sa jej celkom páčil. Chcela, aby som ich doniesol ukázať.“
Zvláštna hra osudu
Keď ich riaditeľka školy Dagmar Chrabačková videla, rozhodnutie bolo jednoznačné a rýchle. Budú vraj výborné. „Je to aj veľmi dobrá pomôcka, hlavne pre hodiny prírodovedy. Keď niečo ukážete názorne, je to celkom iné, ako vysvetľovať na pomôckach v triede alebo podľa obrázkov v knihe,“ hovorí riaditeľka Chrabačková.
Pri umiestnení hodín sa stalo aj niečo zvláštne.
„Autorom hodín je pán Bardy a sem prišla v približne rovnakom čase, ako sa objavili, učiť jeho dcéra. Je to zvláštne, že hodiny jej otca v menšom vydaní, prišli ku nám aj s potomkom z jeho rodiny. Takže sem určite patria,“ spomína riaditeľka na zvláštne chodníčky osudu.
Milá pripomienka
„Som tu prvý rok a hodiny sa urobili presne v čase, keď som prišla. Najprv som bola prekvapená, lebo je to vlastne zmenšenina hodín môjho otca. Mám však dobrý pocit, lebo keď sa na ne pozriem, je tu so mnou,“ vyznala sa dcéra Juraja Bárdyho.
Keď ich jej otec robil, bola ešte dievča, celkom si ich výrobu nepamätá. Okolo otcových hodín však chodila často do školy. Spomína si aj na to, ako chodili spoločne na strechu domu, kde mal pozorovaciu stanicu, ktorá patrila pod SAV na Skalnatom Plese. Získaval informácie a tie sa potom zverejňoval. Robil aj rôzne fotografie vesmírnych telies.
„Mrzí ma v akom stave sú teraz hodiny v mestskom parku aj jeho areál. Veľmi by ma potešilo, keby sa dalo všetko do poriadku. Keď ich tam osádzali, park bol krásny, fontána fungovala. Robili sa v strojárňach podľa otcovho návrhu.“
Aj ľudia sa zaujímajú
Školníka Jaroslava Macháča tiež teší novinka v areáli. „Keď sme začali robiť múrik, ľudia sa vypytovali, čo tu vlastne bude. Tak sme hodiny umiestnili viac k bránke, aby boli pekne na očiach. A pri osádzaní bol aj kopec odborných poznámok,“ smeje sa školník s tým, že je fajn, ak sa ľudia zaujímajú. Dodáva, že v dnešnej dobe je vzácne, ak urobí niekto z vlastnej iniciatívy niečo pre druhých.
Miesto museli starostlivo vybrať
Podstavec na hodiny nemohli, samozrejme, postaviť hocikde. „Najprv som musel so synom Tomášom zamerať miesto, lebo musíte dodržať presnú orientáciu sever – juh,“ vysvetľuje Jozef Holík.
Keď však došlo na osádzanie hodín, predsa len nastal problém.
„Nebolo to nasmerované presne, ako malo. Tak sme museli hodiny trochu pootočiť. Laik to však vôbec nespozoruje. Našťastie.“
Nepríjemné prekvapenie
Toto však bolo menšie prekvapenie, ktorého sa dočkali. „Plní očakávania sme sledovali, či hodiny fungujú. Pozerali sme, pozerali, ale hodiny vôbec neukazovali. Tak to bolo zlé.“
Začalo preverovanie, kde nastala chyba. A bola v múdrych návodoch. „Konštruktér, ktorý ich nakreslil do Urob si sám, urobil na výkrese chybu. Ja za ním. Ani som si neuvedomil, že je tam niečo zle. Prišli sme na to, že polomer hodín, os, ktorá ukazuje čas, musí byť presne v strede. My sme to mali posunuté, ako to bolo na výkrese v časopise. Lenže ja som robil návrh v mierke jedna k desiatim, tak sa chyba znásobila,“ spomína si výrobca na nepríjemné zistenie.
Hotové dielo museli pekne-krásne rozobrať, odrezať z neho časti a navariť kúsky, aby bolo všetko správne. „Samozrejme, bolo potom ešte napätie, či bude po korekcii všetko v poriadku. Našťastie hodiny už potom ukazovali dobre.“
Hodiny ukazujú správny slnečný čas, nie letný. „Keď bude leto, budú akoby o hodinu skôr ukazovať. Neprispôsobujú sa nášmu zmenenému času. U nich je čas len jeden,“ upozorňuje Jozef Holík.
Ešte menšie úpravy
Hodiny osádzali minulý rok v októbri. Zaskočilo ich zlé počasie, nestihli už spraviť povrchovú úpravu stĺpa, na ktorom sú umiestnené. To im zostalo ešte ako záväzok. Ale ide len o detail, ktorý im na kráse až tak neuberá.
Po finančnej stránke tiež väčšinu diela zabezpečoval Jozef Holík sám. „Číselník som narysoval a vyrobiť som ho dal reklamnej agentúre. Fólia vydrží sedem rokov a potom ju bude treba obnoviť. Ostatný materiál bol vlastne odpadový, inak by išiel do šrotu. Z toho bol celý skelet hodín. Nuž a na stĺp nám prispel z peňazí výbor mestskej časti.“
Je šťastný, že hodiny stoja a budú ukazovať čas. „Keď z nich majú ľudia radosť, o to väčšia je tá moja.“
Aj iné zaujímavé veci
Jozef Holík je nielen výrobcom pekných hodín, venuje sa aj iným remeslám. „V dielni je častejšie ako tu hore, v byte,“ smeje sa jeho manželka.
Jozef sa venuje aj drevorezbe, vyrába fujary, tiež opraví všetko, o čo ho priatelia a známi požiadajú. Navyše, ak narazí na nejaké starú peknú vec, zachráni ju, aby sa krása z nášho života len tak nestrácala.
Aj ich obývačku v panelákovom byte zdobia pekné dielka. Jedna drevená plastika bola vyrobená pre manželku k narodeninám, iná je spomienkou na staručkú babičku z rodiny, ktorú si každý pamätá, keď pásavala ovečky a do dreva vryl aj spomienku z detstva.
Do školy chodieval ako starší chlapec okolo hradu v Lednici. Dochádzal zo Zubáka. Ako spomienku na tieto cestičky z mladosti vyrezal Lednický hrad. Mal aj Bystrický hrad, ale stihol ho rovnaký osud ako väčšina jeho diel, skončil ako dar. „Prišla dcéra so zaťom z Anglicka a strašne ho chceli. Tak som im to dal, aby mali pri sebe pripomienku na Slovensko a našu dedinu,“ prezrádza. Pán Jozef zdôrazňuje, že nič nepredáva, všetko daruje. „Nemávame väčšinou problém s darom na nejakú oslavu. Vyrobí ho. Má zlaté ruky,“ konštatuje s úsmevom manželka Kamilka.
V obývačke má pán Holík aj staručké drevené hodiny, ktoré by skončili na smetisku, nebyť jeho šikovnosti a trpezlivosti s opravou. Zachránil aj drevený krížik z Bodinej, ktorý by zobrala skaza po tom, ako zostal ležať vyhodený pri plote okolo kríža, ktorý rekonštruovali pri ceste. No a pán Jozef má ešte v pláne pustiť sa aj do výroby špeciálnej trúby, trombity. Určite sa mu aj tá podarí.
