Na deviatej ceste za slovenskými krajanmi žijúcimi v zahraničí ho navštívilo kvarteto kamarátov z občianskeho združenia Kiapeška Malé Lednice. Mimochodom – vo svojom znaku majú usmiatu slivku.Srnka, Líška, Hruška, Mlynár, Sklenár, Valach, Pecník či Hraško. Keď na sarvašskom cintoríne čítate mená na náhrobných kameňoch, máte sčasti pocit, ako keby ste boli na Slovensku. Veď srnka sa po maďarsky povie őz a líška je róka.
Nuž, v roku 1722 tu boli Slováci v podstate všetci. Prvých 31 rodín sa sem prisťahovalo zo Zvolenskej, Novohradskej, Hontianskej a Peštianskej stolice v roku 1722.
Podplukovníkovi Slováci
„Následkom tureckých vpádov bola stará osada Sarvaš, čo v maďarčine znamená jeleň, úplne vyľudnená. Po vyhnaní Turkov z Békešskej stolice cisár Karol III. daroval podplukovníkovi a barónovi Jurajovi Jánovi Harrucknerovi za dlhoročné zásluhy tunajšie územie, ktorý ho osídlil Slovákmi,“ spomenula Anna Franková, predsedníčka Slovenskej národnej samosprávy v Sarvaši.
Za úrodnou pôdou a oveľa ľahším živobytím sem utekalo aj nemálo ďalších sedliakov od svojich zemepánov z iných častí horniakov. Napokon, na cintoríne je aj meno Považay. „Dnes má naše mesto oficiálne okolo 17-tisíc obyvateľov, ale v skutočnosti to bude aj o vyše troch tisícok menej, pretože po krachu tunajších fabrík veľa ľudí odišlo za prácou, hoci tu ešte majú trvalý pobyt,“ konštatuje nie najveselšie pani Franková. „Odhadujem, že spomedzi Sarvašanov môže byť okolo 4-tisíc Slovákov. Aspoň čiastočné slovenské korene ich má azda 80 percent. No keď bola pred štyrmi rokmi registrácia, prihlásilo sa nás k slovenskej národnosti iba 520.“
Podžiaran z Papradna zabojuje opäť v známej folklórnej súťaži Čítajte Je to podľa nej istý konformizmus a hlavne tí starší majú azda aj nejaké obavy. Stále živý a dokonca stúpajúci záujem o slovenské korene však najlepšie dokumentuje tamojšia slovenská škola.
Skvelá škola
„Som veľmi milo prekvapený vysokou úrovňou vašich vyučovacích priestorov a mimoriadnym nasadením učiteľov či vychovávateľov,“ povedal kiapeškár Vladimír Hucík. Mohol porovnávať, veď vyrastal v malolednickej učiteľskej rodine a istý čas bol vychovávateľom v Detskom domove v Domaniži, na učilišti v Lednických Rovniach či v Domove sociálnych služieb v Nosiciach. Zuzana Nemčoková, riaditeľka Slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia v Sarvaši, sa usmiala. Veď ich škola, ktorú založili v roku 1949, bola ešte v 60. rokoch iba štvortriedna. V roku 2000 mala 227 žiakov a 87 škôlkarov, dnes už má 402 žiakov a 99 škôlkarov. „To, že máme takú modernú školu, je veľkou zásluhou najmä mojej predchodkyne Zuzany Medveďovej, ktorá ju viedla 23 rokov a na jej obnovu či vybudovanie nových objektov doslova vyboxovala od maďarskej vlády milióny. Pravda, aj s pomocou pána primátora Michala Babáka,“ s uznaním spomenula pani Nemčoková.
A aj keď sú v mestečku ešte tri ďalšie školy, o tú slovenskú, kde sa učí dvojjazyčne, je najväčší záujem. Svoje deti sem posielajú aj mladé rodiny, ktoré už po slovensky nevedia, no slovensky hovoriaci boli ich rodičia či starí rodičia. Dnes majú túžbu, aby sa slovenčina dostala opäť do krvi tým najmladším z rodu, hoci s jazykom svojich predkov prišli doma do styku len okrajovo. „Vlani približne polovica našich ôsmakov absolvovala štátnu skúšku zo slovenčiny,“ hrdo sa pochválila riaditeľka.
„To, že slovenská škola dokáže svojou kvalitou konkurovať v inojazyčnom prostredí ostatným školským zariadeniam v meste, je skvelé a hodné úcty,“ s uznaním konštatoval Peter Sádecký a za kiapeškárov odovzdal riaditeľke školy Zuzane Nemčokovej dve knihy o Malých Ledniciach, ktoré vydalo ich občianske združenie. A nielen to. Do školskej knižnice priviezli stovky časopisov a desiatky najnovších vydaní slovenských kníh. Na oplátku dostali knihu Klenoty sarvašských Slovákov o zvykoch našich krajanov, ako aj Ozveny času o tamojšej škole. Mimochodom, na tamojšom gymnáziu, kde v roku 1898 zmaturoval aj Milan Rastislav Štefánik, možno slovenčinu študovať ako voliteľný predmet.
Veselo v Kardoši
„Veru by mi ani nenapadlo, že pri našej návšteve Slovákov na Dolnej zemi budem aj tancovať,“ zasmial sa Jozef Lednický, ktorý spolu s kamarátmi s poďakovaním prijal pozvanie zúčastniť sa so Sarvašanmi na zabíjačkovom večere spojenom s veselicou v neďalekej dedine Kardoš. Na slávnosti sa zúčastnili zástupcovia slovenskej komunity aj z Irminčoku, Čabačúdu, Kondorošu a ďalších okolitých obcí.
Adela Vinczeová jej poradila aj ako sa maskovať Čítajte Keďže sám z domu dobre pozná výrobu klobás a ďalších zabíjačkových špecialít, mohol porovnávať klobásy, jelítka či zabíjačkovú kapustu, ktorú pre dve stovky hostí pripravili majstri Ján Gráfik a Ďurko Laurinec. Áno, chutilo všetkým.
No a keďže Malé Lednice patria do farnosti Domaniža, ktorej súčasťou je aj Kardošova Vieska, pomenovaná po zemianskom rode, štvrtého kiapeškára Pavla Vitka zaujímalo, ako vznikol názov dediny Kardoš. „My sme boli pôvodne osada patriaca raz k Sarvašu a raz k Irminčoku. Keď sme sa rozrástli a odčlenili, náš chotár bol relatívne úzky a dlhý ako zahnutý meč. No a meč sa po maďarsky povie Kardoš, preto ten názov,“ vysvetlila mu Judita Fábryová, predsedníčka slovenskej samosprávy v Kardoši, kde žije 600 ľudí a približne polovica z nich hovorí po slovensky. „Pri Kardoši je zase osada Čipkárka, z ktorej pochádzam ja,“ pridala sa čiperná 77-ročná protestantská pani farárka Alžbeta Nováková.
Svadby v čiernom
Mesto Sarvaš preslávil v minulosti najmä slovenský evanjelický farár Samuel Tešedík (1742 – 1820), ktorý tu v roku 1779 založil ekonomicko-priemyselný ústav (Institutum oeconomicum), prvý svojho druhu v Uhorsku aj Európe. Po desiatich rokoch od založenia mal už 991 študentov. Za jeho úsilie v oblasti vzdelávania ho vyznamenali rakúsko-uhorskí cisári Jozef II. aj František II. a ruská cárovná Katarína II. ho dva razy pozvala na návštevu Petrohradu. „Samuel Tešedík bol aj filantrop, podporoval vzdelávanie sedliackych detí. Dal tiež vysádzať lesy či prehlbovať studne, no pravda je taká, že mal vplyv aj na to, že v Sarvaši zanikol pestrý ľudový kroj. Sedliacke nevesty sa približne až do roku 1930 u nás vydávali v čiernom,“ spomenula pani Anna Franková.
Samuel Tešedík bol totiž aj veľmi prísny a podľa neho robotnému ľudu neprislúchalo prezentovať sa v pestrých farbách, ale iba v čiernej. Navyše zakázal aj ľudové zábavy.
„Tak či tak, Samuela Tešedíka máme doteraz vo veľkej úcte v Maďarsku, kde napríklad Maďarská agrárna asociácia udeľuje cenu pomenovanú po ňom. Na Slovensku zase bola neďaleko Šale obec Pered premenovaná na Tešedíkovo,“ zdôraznila pani Franková. Pravdaže, v samotnom Sarvaši je aj múzeum Samuela Tešedíka.
Lekvár a slivovica, uznanie a úcta
Predvlani naši krajania v Sarvaši odkúpili budovu postavenú v roku 1885, aby ju prerobili na Slovenský pamiatkový dom. „Až do roku 2008 tu bývala
Známe hodiny majú svoju menšiu dvojičku Čítajte rodina Gajdošovcov. Teraz ho prerábame na typickú slovenskú gazdovskú usadlosť. Slušných 10 miliónov forintov nám na nákup poskytlo maďarské ministerstvo ľudských zdrojov. Azda približne toľko bude stáť rekonštrukcia, takže práve píšem žiadosť na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí do Bratislavy,“ konštatovala aktívna pani Anna Franková, ktorá 15 rokov viedla aj Kultúrny spolok sarvasšských Slovákov Vernosť. Okrem toho doteraz šéfuje miestnemu slovenskému časopisu Novinkár nad Kerešom.
Keďže občianske združenie Kiapeška má vo svojom znaku slivku, ktorá jednou „rukou“ mieša lekvár a druhou dvíha pohár slivovice, je nepochybné, že kiapeškári na Dolnej zemi ochutnali jedno aj druhé. Lekvár, džem a ďalšie špeciality nakúpené na sarvašskom nedeľnom trhu od pani Márie Jurákovej a ďalších predajcov im po návrate domov pripomínali návštevu Sarvaša. Vrátane vône skvelej slivovice.
No predovšetkým v nich opäť najviac zostala úcta a uznanie k tomu, čo dokážu urobiť pre zachovania svojho národného života Slováci žijúci v zahraničí. Nuž, a ak by sa chcel niekto vydať do Sarvaša na tamojší Slivkový festival, tento rok sa bude konať od 7. do 9. septembra.
