Z internátu do repre
Som rodák z Krásna nad Kysucou, kde sme futbal hrávali iba na lúke, ale v škole som vyskúšal väčšinu dostupných športov. Trénovať som začal v desiatich rokoch a na stretnutí krajských žiackych výberov si ma všimol známy mládežnícky tréner Peter Benedik. S ponukou odísť do Banskej Bystrice súhlasili aj rodičia a od štrnástich rokov som potom doma nebol dlhšie ako tri dni „v kuse“. V škole som si myslel, aký som šikovný, no v Dukle som zistil, že som v niektorých oblastiach ako gymnastika – poleno. Trénovali sme veľa a nakoniec ma poriadne „vycepovali“. Pod Urpínom sme sa zišli skvelá partia - Praženica, Zátek, Karásek, Dikacz, Strelec, Fitzel, Semeník, Pišta Rusnák, Holec a v roku 1988 sme získali federálny titul. Z Dukly bol potom už iba krôčik do reprezentácie, kde som chytával v kategóriách od 16 až po 18. raz nás v kvalifikácii vyradili nešťastne Maďari 2:1 a 0:1, potom nám chýbal krôčik v konkurencii Anglicka, Francúzska a Grécka. Boli to nádherné časy, spolu so mnou hrávali Peter Dubovský, Jan Koller ďalší známi hráči. Chodili sme do Švédska, Nemecka, najďalej do Tadžikistanu na veľký turnaj Družba.
Leonard Stehel (zdroj: ARCHÍV L. STEHELA)Väčšinou som bol jednotka
Poldruha roka na vojenčine som strávil vo VTJ Trenčín v 3. lige ako prvý brankár, odkiaľ som sa vrátil do prvoligovej Dukly Banská Bystrica. Sedával som na lavičke a po zostupe nasledovali štyri pekné roky v Hurbanove. Potom prišla púchovská éra, s postupom do najvyššej súťaže. Dvojku mi robil o päť rokov mladší Miro Valach. Potom som prešiel do Lednických Rovní. Mal som šťastie, že väčšinou mi dvojku robil mladší chlapci, v opačnej úlohe druhého brankára som bol oveľa menej. V lige mám odchytaných viac 23 zápasov s jednou chytenou penaltou a takmer 150 v druhej lige.
Najmenší brankár
Aj keď sa hovorí, že do brány v detskom veku chodia neobratní hráči, u mňa to bolo jednoznačne dané. Otec bol brankár, brat tiež. So 179 centimetrami som bol najmenší ligový brankár, no napriek tomu boli zápasy, kde na mňa kričali, aby som dal preč roletu z brány. V Žiline som v púchovskom drese odchytal asi najlepší zápas, kde boli domáci nešťastní, lebo ma neprekonali zo šiestich či siedmich tutoviek. Práve výška bola problémom pri možnom prestupe do zahraničia, jediná ponuka bola z českej prvej ligy, no zišlo z nej.
Po zranení trénerom
Po plastike kolena som sa začal venovať trénovaniu brankárov a spolu s nebohým Vlastom Šamánkom som pôsobil pri púchovskom béčku. Nasledoval rok v Nitre, kde som trénoval gólmanov a po návrate do Púchova, kde boli v tom čase problémy, som sa zamestnal. Prišla ponuka od neďalekej Beluše, kde som bol najprv brankár, a keď bol nedostatok hráčov, tak som si zahral a dokonca mám na konte aj niekoľko gólov. Mojou srdcovkou sú brankári, ktorým sa venujem od mužov až po najmenších adeptov, čo ma veľmi baví. Som držiteľom Euro licencie B, mám za sebou úspešnú prácu v Beluši s viacerými postupmi.
Súperom Barcelony
V Púchove som pôsobil v čase, keď klub štartoval v európskych súťažiach. Nezabudnuteľný bol dvojzápas s FC Barcelona. Keď pred prvým zápasom prišiel do Púchova prezident Barcelony, po prehliadke ihriska povedal, a teraz mi ukážte hlavné ihrisko. Domáci zápas sme odohrali v Trnave pred 18 000 divákmi 1:1 pamätným Jamborovým gólom z 90. minúty. V odvete na Nou camp prišlo niečo viac ako 30 000 divákov, ktorí boli väčšinou ticho a ozývali sa iba pri strelení gólu, čo bolo dosť často (8:0 pozn. autora). Hrali sme aj proti francúzskemu Bordeaux, s nemeckým Freiburgom, na Malte či v Gruzínsku. Okrem pohárov som bol v Turecku, Sýrii či na Cypruse.
