Vlani ste získali pre seba aj klub historickú slovenskú medailu. Pomohlo vám to v ďalšom napredovaní?
- Veľmi mi v ústrety vyšli v považskobystrickej obchodnej akadémii, uvoľňovali ma na sústredenia a prípravu. Aj vďaka tomu a poctivému tréningu som v slovenskom rebríčku bola tretia do 21 rokov, v dvoch slovenských bodovačkách rovnako tretia. Plusom bola aj účasť v ženskej extralige, kde mi pomáhali skúsenejšie spoluhráčky Zemanová či Kucková. Posúvalo ma to vpred, nepociťovala som žiadny stres ani pri nepriaznivých stavoch. Vysoké postavenie mi zaručilo na šampionáte priamy postup medzi najlepšiu šestnástku, nemusela som hrať skupinovú fázu ani prvé kolo vyraďovačky.
Ktorú medailu z dvojhry si vážite viac?
- Vlani chýbala jednotka Barbora Balážová, škoda, že v semifinále ma zdolala Truksová. Teraz bola konkurencia kvalitnejšia, prišla Balážová a aj ostatné súperky boli veľmi dobre pripravené. Proti Ružomberčanke Marouskovej som nestratila ani set a vo štvrťfinále mi vyšiel revanš za vlaňajšok proti Truksovej hrajúcej v rakúskom Linzi. Po výhre 4:0 už bola medaila istá. V semifinále ma čakala Balážová, kde veľká šanca nebola. Túžila som vyhrať aspoň set a nedostať výprask. Súperka vyhrala v štyroch setoch, keď lepšie zvládla koncovky. Rozhodli skúsenosti, predsa má o osem rokov viac ako ja a hrá francúzsku ligu.
Monika Uríková v plnom nasadení. (zdroj: JOZEF ŠPROCHA)Nechýbalo veľa a mohli ste mať medaily z každej súťaže.
- Vo štvorhre s Trnavčankou Tatianou Kukuľkovou sme boli nasadené do štvrťfinále. Stačilo zdolať 3:1 Ružomberčanku Šinkárovú so Zvolenčankou Terezkovou a bola istá ďalšia medaila. V semifinále nás zdolali Labošová a Horváthová z Valalík 1:3. S oddielovým kolegom Petrom Konrádom sme skúsili šťastie v mixe, ale Brat s Kukuľkovou boli lepší. Okrem súťaží dospelých ma delil set minimálne od bronzu v dvojhre do 21 rokov, kde ma vo štvrťfinále zdolala Grigelová z Havířová 2:3. S výsledkami som bola nadmieru spokojná.
Po dovŕšení hranice pre juniorky hrávate mužské aj ženské súťaže družstiev. Aký je rozdiel?
- V ženskej extralige sa pohybujeme v hornej polovici tabuľky. Škoda, že viackrát sme neboli v kompletnom zložení a vo dvojici sa zápasy ťažko vyhrávajú, keď viete, že súper má tri body vo vrecku zadarmo. Spoluhráčky však trápili choroby a zranenia, čo nás stálo účasť vo Final four. Mne sa našťastie zranenia vyhýbajú vďaka fyzioterapeutke. Pripravuje mi cviky, ktoré môžem robiť aj doma a veľmi mi to pomáha. Ak mám voľno, hrám mužskú 2. a 4. ligu v kraji, v okrese už nie. So ženami sa mi hrá lepšie, s mužmi radšej trénujem.
Máte za sebou aj reprezentačné štarty v nižších vekových kategóriách. Darilo sa vám?
Mladí atléti získali jeden titul Čítajte - V súčasnosti hrám za Slovensko U 21 v medzinárodnej superlige. Proti českým rovesníčkami to nebolo ono. Po prehre 1:6 nasledovala remíza 5:5, kde som získala dva body. Teraz budeme hrať o deviatu priečku. Vlani som naposledy štartovala na ME juniorov, štarty mám aj ako kadetka. Najväčším úspechom bolo 3. miesto s Furkovou na Svetovom pohári, druhé miesto na Slovak open v Senci, podobne aj na turnaji v Taliansku a doterajším vrcholom je 16. priečka v európskom mládežníckom rebríčku. V súťaži družstiev na ME mi tréneri veľa šancí nedávali, presadzovali skôr svojich zverencov.
V ženskej reprezentácii na šancu ešte čakáte. Príde?
- Verím, že čoskoro, momentálne je to otvorené, ako tretia z domáceho šampionátu idem v apríli na Svetový pohár do Slovinska, kde je súťaž jednotlivcov aj družstiev. Ak skončím lepšie ako ostatné Slovenky, šance budú väčšie. Rozhodnúť musia tréneri, no rada by som hrala na MS, ale to je ešte ďaleko.
Vráťme sa na začiatok. Kto vás k stolnému tenisu priviedol?
- Bývali sme u dedka Róberta Čelka, ktorý ma brával na tréningy. Po príchode domov som vybrala z tašky raketu a už ako dvojročná búchala loptičku o stenu. Keď ma to ako staršiu omrzelo, hrala som s chlapcami futbal. Mal som asi osem – deväť rokov a na turnaji v Plevníku ma dedko prihlásil do súťaže v kopaní jedenástok o fľašu slivovice. Dostala som sa asi až do siedmeho kola. Stolnotenisovú registračku mi vybavili už v piatich rokoch, aj keď spoza stola ma nebolo ani vidieť. Spomenúť musím aj druhého dedka Stanislava Uríka, ktorý ma tiež viedol k športu. Jazdili sme na bicykloch, chodili na hory a neustále mi vymýšľal športové aktivity.
