PREČÍN/ZEM. ZÁVADA. Polievanie, šibanie, maľovanie a rozdávanie kraslíc. Tieto zvyky už tradične patria k veľkonočnému obdobiu. V malej dedinke ďaleko v horách, kde sa so smiechom ľudia sťažujú, že nemajú ani krčmu, ani obchod a každý pozná každého, majú ešte jednu zaujímavú tradíciu.
Ten „koncert“ by nevydržal nikto
Je ticho. Také, aké nájdete len ďaleko v horách. Od zvonice sa zrazu púšťa partia detí dolu dedinou. V ušiach vás nepríjemne pichne, v hlave zabrní. Okamžite siahate dlaňami na uši. Počúvať takýto koncert by nedokázal dlhšie asi nikto.
Ak existujú nejaké zlé sily, ktoré by sa chceli v malej dedinke medzi horami uvelebiť, zaručene ich sprievod vyženie. Aspoň tak sa to tradovalo medzi našimi predkami, ktorí chodili už v dávnych dobách rapkať počas veľkonočných sviatkov po dedinách. V Zemianskej Závade sa dávny zvyk zachoval.
Obnovili starodávny zvyk Čítajte Malé aj veľké fúriky
Kvetnou nedeľou začína smútočný týždeň. V kostoloch sa zakrývali kríže, počas Veľkého štvrtka sa zaväzovali aj kostolné zvony, ktoré do soboty nezvonili, pretože Kristus trpel a zomrel. Ich majestátny zvuk nahrádzali v piatok rapkáčmi. Zvyk pochádza ešte z predkresťanského obdobia. „Ľudia verili, že na Zelený štvrtok sa začínajú prebúdzať nečisté, zlé sily. Snažili sa ich odohnať. Používali na to práve rapkáče,“ vysvetľuje Petronela Rágulová, etnologička a riaditeľka z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.
Pradávny zvyk sa zachoval aj na Považí. Blažej Briestenský zo Zemianskej Závady hovorí, že vo štvrtok večer, keď je omša, zaviažu sa aj u nich zvony a v piatok a sobotu sa rapká. Potom sa zvony rozviažu a zase sa normálne zvoní. Na rapkanie nemajú v dedine len malé ručné rapkáče, ale fúriky.
„Celý rok sú schované v zvonici. Počas sviatkov ich vytiahnem a rozdám deťom,“ hovorí pán Blažej.
Vzácny po dedkovi
Veľkých rapkáčov je šesť a deti si donesú aj menšie, ručné. Rapkáč sa v dedí. Vzácny, starý má aj pán Blažej. Má asi päťdesiat rokov. Vyrobil mu ho ručne dedko. Aj klince v ňom sú drevené.
„Najprv som s ním chodil rapkať ja ako malý, potom brat, neskôr dcéra a synovec,“ prezrádza Briestenský.
Nebol však sám, vybrali sa vždy celá partia. Tak, ako je to aj dnes. Všetky fúriky, ktoré teraz deti majú, vyrobil po vzore dedka Ondreja Chmulíka Blažej Briestenský. Jemu však už pomáhajú aj stroje.
Robili to odjakživa
Mladý otec Juraj Tomana hovorí, že v ich dedine sa rapkalo počas sviatkov odjakživa. „Keby aj niekto zabudol, že sú naozaj veľké sviatky, toto ho určite zobudí,“ hovorí žartom Juraj. Jeho deti majú radosť, keď môžu ísť s ostatnými do netradičného sprievodu. So synom Jakubkom chodí aj šibať a polievať v pondelok, ale toto je niečo celkom iné. „Občas mi požičajú chalani aj veľký fúrik. Beháme po celej dedine,“ prezrádza malý Jakub. Martin Svrček dodáva, že ak ide o tradíciu, môže byť aj hluk, čo by inak u starších ľudí asi tak ľahko neprešlo. „Niečo aj dostaneme a je to sranda,“ smeje sa Šimon Hrvol.
Juraj Bartovič je už tínedžer, stále sa však rád vyberie s deťmi. „Chodím už od šiestich rokov. Baví ma to. Nepočul som, že by niekde na okolí robili niečo podobné. Veľa ľudí o tom ani nevie, čo sa u nás deje na veľkonočné sviatky. Sme uzavretí medzi horami, zarapkáme si a môže začať veľký sviatok.“
Babkina opatera
Lucia Oráviková si tiež rada zaspomínala na detské časy. „Odkedy sa pamätám, vždy som chodila. Mala som ten starý rapkáč po dedkovi. Babka ho starostlivo opatrovala, aby sa nezničil,“ prezrádza Lucia. Boli časy, keď bývalo v dedine menej detí a vtedy bol rachot menší. Vždy sa však nazbierala dosť veľká partia, išlo o výnimočnú zábavu, na ktorú sa vždy tešili. Inak to nie je ani dnes. Detí je však viac a aj hluk je poriadny. Miestnych sme sa síce nepýtali, ale od zloby majú určite celý rok pokoj.
O rapkáči
Etnologička Petronela Rágulová hovorí, že rapkáč je samoznejúci nástroj, ktorý vydáva rapotavé zvuky. „Zvuk vzniká otáčaním vrúbkovaného kolieska, ktoré rozochvieva jazýček. Hrúbka a dĺžka tejto časti udáva druh zvuku,“ vysvetľuje.Najčastejšie sa používal počas veľkonočného obdobia, keď sa v kostoloch zaväzujú zvony na znak smútku nad Ježišovou smrťou. „Miništranti namiesto klasického zvonenia používajú rapkáče. V minulosti nimi zvolávali ľudí na svätú omšu. V tejto funkcii je rapkáč obradovým nástrojom,“ spresňuje etnologička.
Dodáva, že bežne poznáme rapkáč ako detskú hračku alebo ako suvenír z rôznych miest na Slovensku. Môže byť malý ručný, otvorený stolový s kľukou, s rezonančnou skrinkou, fúrikový, ale aj kostolný vežový. Iný podobný nástroj je klopkáč, s klepotavým zvukom. „Rapkáče i klopkáče sa stali symbolom jarných zvykov, používajú sa aj do rôznych jarných dekorácií. Bývajú na nich aj krásne vyrezávané ornamenty, nápisy.“
