Keď jej zistili ťažkú chorobu bola tehotná, zdôrazňuje prevenciu

POVAŽSKÁ BYSTRICA. Mária Pecinová, predsedníčka ILCO klubu v Považskej Bystrici mala po tridsiatke, keď ju zaskočila choroba. Prežila si ťažké obdobie, vydržala a v súčasnosti vedie klub stomikov. Pomáhajú v ňom ľuďom, ktorí museli pre rakovinové ochorenie podstúpiť liečbu a majú vývody. Jej samotnej klub kedysi pomohol.

Chorobu jej zistili v tehotenstve

Máriu Pecinovú operovali v roku 1981. Mala 32 rokov. Keď jej nádor zistili, bola tehotná. „Porodila som v siedmom mesiaci cisárskym rezom. Tehotenstvo som musela ukončiť skôr, aby ma mohli operovať. Nedúfala som, že prežijem,“ hovorí žena, ktorá pôsobí vyrovnane, i keď o chorobe sa jej nerozpráva ľahko.

Dodáva, že po operácii bola v hroznom stave. Mala ukrutné bolesti a veľa komplikácii, ktoré sa zdali spočiatku neprekonateľné. „Vďaka Bohu som prežila,“ konštatuje s tým, že jej život bol doslova a do písmena vymodlený. Mama aj svokra sa modlili neustále. „Ja sama som si opakovala, že musím žiť, lebo ako budú vyrastať moje deti bez mamy.“

Keď zistili, že je chorá, už mala dvojročného syna. Nič ju nebolelo, nemala vážnejšie problémy, choroba začala nenápadne. Mala len krv v stolici. Postupne sa to zhoršovalo, chcela však počkať aspoň do siedmeho mesiaca tehotenstva. Obdobie, ktoré prežila, bolo veľmi ťažké.

Prečítajte si tiež:Spôsob života ovplyvňuje zdravie. Západ Slovenska trpí rakovinou

Klub v okresnom meste

Dnes vedie Mária Pecinová klub stomikov a hovorí, že dôležitá je prevencia a pomoc nielen lekárov, či rodiny, ale aj klubov. Práve tie zohrali po roku 1989 dôležitú úlohu, aby sa zlepšil život stomikov na Slovensku. „Po rakovine prsníka u žien je ochorenie, ktorým trpia ľudia združení v našom klube, najčastejšou diagnózou na Slovensku,“ vysvetľuje.

Tento rok oslavujú 25 rokov fungovania. Boli piatym klubom, ktorý vznikol na Slovensku. Dnes ich je takmer tridsať.

Začiatky boli hlavne o pomôckach

Proces začal po zmene v roku 1989. Prvý klub vznikol v Bratislave. Zorganizoval celoslovenské stretnutie a potom začala fungovať činnosť pod hlavičkou SLOVILCO. „Keď sa otvoril svet, ľudia, ktorí sa pohybovali v okruhu telesne postihnutých, chceli, aby sa združili aj stomici. Potrebovali sme sa tiež posunúť ďalej, čo sa týka pomôcok. Takmer žiadne v tom čase u nás neboli,“ spomína si Mária Pecinová.

Stomik bez pomôcok je pritom úplne odpísaný. Nemôže sa pohnúť z domu. Pacienti si vtedy pomáhali, ako sa dalo. „Kupovali si menšie rámiky na vyšívanie a do nich zacvakli igelitové vrecko. Takáto pomôcka však zle držala a netesnila. S tým si človek veľmi nepomohol. Bolo prirodzené, že činnosť klubu spočívala v tom čase najmä v boji za zlepšenie podmienok pre stomikov na Slovensku.“

Vo vyspelejších krajinách už existovali kvalitné pomôcky. Uľahčovali človeku život v spoločnosti. Mohli sa vďaka nim pohybovať medzi ostatnými ľuďmi. Nie celkom bez problémov, ale bez neprekonateľných prekážok. SLOVILCO začalo za výraznej pomoci lekára, dnes už profesora, Augustína Prochotského, špecialistu na stomické operácie, presadzovať na ministerstve zdravotníctva aj inde, aby sa pomôcky dostali aj na Slovensko. A aby ich preplácala poisťovňa. „Teraz sme aj oproti okolitým štátom na tom celkom dobre,“ konštatuje Mária Pecinová.

Psychická podpora

Kluby však postupne získali aj iný význam. „Snažia sa poskytnúť chorým psychickú podporu. Keď sa človek dostane do takejto situácie, je to veľký šok. Sú aj takí ľudia, ktorí si povedia, že by radšej zomreli. Keď prídu do klubu a vidia, že ja nás veľa, naštartuje to viacerých, aby začali s chorobou bojovať,“ hovorí Mária Pecinová.

Niektorí sa nechcú stretávať. Ide o veľmi individuálnu záležitosť. Postoje k chorobe sú závislé aj od povahy človeka. „Vždy sa snažíme pomôcť. Aj keď len spoločným programom, ktorý si organizujeme. Mávame guláš, chodíme na výlety, aj teraz pôjdeme do Poľska. Tradičné býva vianočné posedenie.“

Žiaľ, pravidelnú schôdzkovú činnosť nemajú, aj keď by ju uvítali. V meste je ťažké nájsť priestory.

Lepšia informovanosť o zákonoch a možnostiach

Vďaka tomu, že sú organizovaní a majú podporu ústredia v Bratislave, ľahšie sa stomici v Považskej Bystrici zoznamujú so zákonmi a zisťujú, na čo majú nárok. Mávajú aj rekondičné pobyty, na ktoré dostávajú príspevky. „Zdravotne sa zregenerujeme aj zabavíme,“ hovorí Mária Pecinová. Pozná aj stomikov, ktorí spočiatku znášali chorobu ťažko, nevedeli si predstaviť život s vývodom. Dnes bežne chodia k moru a žijú aktívne.

Majú medzi sebou aj učiteľku, ktorý chodí do práce na plný úväzok, bez problémov a zábran. „Aj ja som robila na čiastočný úväzok. Viacerí sa už do práce nevrátia, ale menej fyzicky náročná práca, pripadne taká, ktorá nevyžaduje telesnú námahu, sa dá zvládnuť.“

Cezhraničná spolupráca

Už trinásť rokov funguje aj spolupráca slovenských klubov s moravskými a poľskými. „Každoročne mávame aj trojstretnutie. Minulý rok sme ho robili my, teraz Poliaci a na budúci rok bude na Morave,“ hovorí Mária Pecinová s tým, že chorý človek nesmie zostať izolovaný. Na to, aby mohli kluby pôsobiť, potrebujú samozrejme aj finančnú podporu. Tú získavajú aj vďaka ľuďom, ktorí sú ochotní darovať im dve percentá z daní.