MARIKOVÁ. Starých slov, ktoré sa podarilo zozbierať do slovníčka, je asi 1600. Sú pozbierané z Hornej aj Dolnej Marikovej. Chcú ho vydať v máji.
Medzi samotnými Marikovčanmi, alebo skôr Marikovcami, ako si hovoria, boli pri ich zbieraní veľké diskusie. Ľudia z Modlatína v Hornej Marikovej totiž mali niektoré slová celkom iné ako napríklad v Besnom v Dolnej Marikovej. Mariková má množstvo osád a vplyvy boli rôzne, tak aj slovíčka sú odlišné. Dôležité však je, že sa zachovajú a viacerí ľudia do zbierky ochotne prispeli.
Ako hovorí starosta Hornej Marikovej, knižka, kde sú spísané, bude všetkým pre radosť aj zábavu.
Špecialita, tvrdé p
Starosta Hornej Marikovej Miro Hamar vysvetľuje, že u nich sa dzeká, ceká, svojsky zaťahuje. Niekde sa veľmi mäkčí, niektoré hlásky sa zase vyslovujú dosť
Keď horela sviečka, neslobodno bolo chodiť Čítajte tvrdo. „Marikovská špecialita je tvrdé p. Táto hláska sa cez pery veľmi tvrdo vyráža,“ hovorí starosta a uvádza príklad, ktorý je ťažko slovne zachytiť.
Rýchlo sa poznajú
Marikovčania sa však podľa viacerých odtienkov reči veľmi rýchlo poznajú. František Hákač, ktorý prežil roky mimo svojho rodiska, a pomáhal tiež so slovníkom, dodáva, že ak Marikovčan stretne vo svete niekoho zo svojej dediny,
Na marikovské lazy ženy nesmú Čítajte rýchlo spozná, s kým hovorí, aj keď sa vyjadruje spisovne. Jemné odtienky jeden u druhého hneď vycítia. „Odrazu sú obaja na jednej strune,“ smeje sa. Potom vraj celkom prepnú a začnú rozprávať, alebo „vypráväc“ po ich.
„Aj keď sa vraciam domov a odbočím do Marikovskej doliny, automaticky prepínam. Spisovný jazyk je bokom,“ priznáva sa Fero Hákač. Vysvetľuje, že tak je to správne. „Keď niekto prišiel po dlhšom čase zo sveta a rozprával spisovne, hovorili sme o ňom, že je spanštený, lebo na marikovčinu zabudol,“ vracia sa do minulosti.
Veľa zaujímavých slov
Starosta Hamar sa usmieva a dodáva, že pre ľudí zvonku, ktorí chodia do Marikovej pre krásnu prírodu, majú v lazoch tesne pod Javorníkmi tiež špeciálny
Akcia Apalucha Čítajte výraz. „Turistom tu hovorili a dodnes ešte možno aj hovoria ľufťáci.“
Aj iných špecifických výrazov je viac. Vyberá niektoré slovíčka z pripravovaného marikovského slovníčka. „Háfery sú napríklad čučoriedky, ale nepoužívalo sa to všade v Marikovej. Toto je výraz charakteristický pre Ráztoku. Známe je to aj na Kysuciach či Morave,“ hovorí starosta. Vplyv češtiny cítiť aj v slovíčku strevíce, ako sa hovorilo topánkam. „Býkovi sa niekde v osadách u nás hovorilo buroľ, inde biňo,“ prezrádza ešte Hamar.
Ďalej sa dozvedáme, že paňacko je bábika, sladčica čerešňa veľmi sladkej chuti a bavjačka hračka pre deti. Culingovac je túlať sa a gľamčo človek, ktorý veľa, prípadne aj škaredo rozpráva.
Nárečové slová v múdrostiach starých otcov
Charakteristické sú pomenovania aj pre hospodárske budovy a ich časti. „V humne je pod hvodrom holohuvnica,“ začína starosta Hamar. Nerozumieme, tak zase vysvetľuje, že hvoder bol v stodole hore, veľmi sa po ňom nechodilo a nižšie bola tvrdá, žltá, ubitá hlina, ktorej sa hovorilo holohuvnica. Tu sa aj mlátilo.
Tieto výrazy sa objavujú aj v reči starých otcov, keď radili mladým mužom, ako nepriviesť dievča do druhého stavu. Nemarikovec by tieto múdrosti, ktoré boli vlastne už v minulosti výchovou k plánovanému rodičovstvu, len ťažko pochopil. „Vieš, na holohuvnici sa mláci a pred holohuvnicu sa vytriasa,“ cituje so smiechom múdre rady starých otcov starosta.
Výrazy z krčmy
Cez Javorníky sa do Marikovej často pašoval lieh, aj ten mal špeciálne pomenovania – kvit, brenzák, zabelej sa, ten istý, šohaj. „Keď v krčme zaznelo, daj toho istého, všetci vedeli, že má naliať, čo bolo včera. Ak niekto povedal, zohrej šohaja, išlo o výzvu, aby sa nakrájala slaninka, urobil karamel a pripravilo hriate,“ hovorí Hamar.
Fero Hákač ešte dodáva, že ak vám povedal niekto z miestnych, či si dáte po čečine, nemuseli ste sa báť. „Znamenalo to, že vás ponúka borovičkou,“ vysvetľuje.
Hrali na organky a okarinku
Fero Hákač si tiež zaspomína, ako radi ľudia v Marikovej krásne a radi spievali, ako sa niesli piesne z jedného lazu na druhý. Aj on dodnes rád spieva a hrá na hudobné nástroje. Takto bolo vraj odjakživa. Hralo sa hlavne na harmoniku. „Ale aj organky a okarinku sme mali,“ dodáva a hneď aj prekladá, že ide o ústnu harmoniku a píšťalku z pálenej hliny.
A ako inak by hovorila?
Pani Jozefíne Šopincovej už ťahá na osemdesiat. V Hornej Marikovej býva celý život. Hovorí, že dnes sa už dá ťažko s niekým po marikovsky porozprávať. Keď však prídu deti, odvezú ju z Pagaňova na Hornú, zastaví sa na úrade a postretá starších ľudí. Vtedy sa po ich veru rada porozpráva. Priznáva sa, že inak ani nevie. „Jako bujem vypráväc, jako? Povedzce mi? Ináč neviem,“ hovorí teta.
Dodáva, že teraz už je to všetko iné a mládež zabudla, ako sa kedysi hovorilo. A tak je to, aj keď príde niekto zo sveta a nasťahuje sa do Marikovej. Vôbec nevie po ich hovoriť, a tak ho treba poučiť. Napríklad susedu Terezku, ktorá sa sem prisťahovala z Bratislavy. „Ona nevie, čo je strúžek, švrliak, ščiepaničky,“ čuduje sa teta. Niet sa však čo diviť, veď nikdy nekúrila. U nej vraj aj ten šporák nie je šporák, ale pec. A stále si to nedá vysvetliť. Pani Jozefína je preto rada, že sa tie ich výrazy zapísali, teší ju to.
Dobré, že zostanú zachované
Či knižka s nárečovými slovami, doplnená leteckými zábermi z marikovského chotára, poteší aj iných, to sa ešte len uvidí. Mladá žena Ľubica Kyselová, ktorú sme stretli na zastávke autobusu cestou z doliny, oceňuje túto aktivitu. Vysvetľuje, že u nich deti tiež nevedeli, čo je hvoder. Keby nie starých ľudí, zabudlo by sa. Takto zostanú výrazy, charakteristické pre časť Slovenska pod hrebeňmi Javorníkov, zachované.
