PÚCHOV. Pred ME kadetov počas sústredenia bola príležitosť nielen na spomienky, ale aj na budúcnosť.
Ako ste sa dostali za volejbalom do Púchova?
- Pochádzam z Trenčína, kde som hrával v mládežníckych tímoch. Keď ma nezobrali na vysokú školu, prišla v roku 1990 ponuka z Púchova, kde boli známi hráči Kvasnica, Tandler, Krcho, Kovačik a ďalší. Skúsil som a ostal trinásť rokov až do roku 2003. Boli to krásne roky, tri tituly, zisk Slovenského pohára a niekoľko druhých miest za najväčším konkurentom VKP Bratislava. Bratislavčania mali o mňa záujem, no v Púchove som bol spokojný. Boli tu kvalitné podmienky a klub účinkoval v európskych pohároch, proti poľskej Czenstochowej až vo štvrťfinále Pohára CEV.
Po trinástich rokoch ste zmenili vzduch, prišla nová výzva?
- V prvých rokoch pôsobenia som bol vlakový študent. Hrával som za Púchov, býval v Trenčíne a chodil na vysokú do Bratislavy. Oženil som sa a už sa mi nechcelo veľmi cestovať, pretože aj výjazdy do Chorvátska či na Kanárske ostrovy boli únavné. Nové Mesto nad Váhom získalo silného sponzora, tréner Peter Kalný ma prehovoril a výsledkom bol titul. Mal som 35 rokov a povedal, stačilo. Pracoval som v Púchove, ale prišli deti, motivácia už nebola a s aktívnym volejbalom bol koniec.
Byť doma najlepší nestačí, tvrdí Miloslav Čuntala Čítajte Pri volejbale ste zostali ako tréner. Kto boli vaši prví zverenci?
- Ako absolvent trénerského kurzu som sa stal neskôr diplomovaným trénerom. Prvými zverenkyňami boli dievčatá v ZŠ Gorazdova v Púchove. Keď sa v trenčianskom športovom gymnáziu uvoľnilo miesto, nastúpil som a pôsobím tu už desiaty rok.
Trénujete mladých hráčov, kadetov a juniorov. Je rozdiel medzi vašou generáciou a dnešnou?
- V Trenčíne sú sústredení chlapci z celého Slovenska, čo v minulosti nebývalo. Za mojich čias nebolo problém nájsť šikovného hráča, detí bolo veľa, boli pohybovo zdatnejšie ako dnešné. Je to celospoločenský problém, deti namiesto behania, šplhania a rôznych športových aktivít sú radšej zatvorené doma pri počítači. Je ich ťažké presvedčiť, aby športovali, preto pri hľadaní nových talentov musíme doslova robiť nábor.
Je volejbal náročnejší šport v porovnaní s inými?
- Je ťažký a špecifický najmä pre mladých, dôležitá je aj výška. Problémom je deti zaujať. Kým pri futbale či florbale stačí dať deťom kopačky, prípadne hokejky, loptu a môže sa hrať. Pri volejbale to možné nie je. Všetko a nie je toho málo, sa musia naučiť. Problémom je, že veľa vecí ich neskôr musíme znova učiť. Nevedia skákať cez švihadlo, urobiť kotrmelec, nesprávne chodia, chýba obratnosť. Naučiť ich ťažkú techniku, rozbeh, je beh na dlhú trať a vyžaduje obrovskú trpezlivosť.
Ako postupujete pri výbere hráčov?
- Zdá sa, že práca reprezentačného trénera je jednoduchšia v tom, že máme väčšinu hráčov k dispozícii v COP Trenčín. Hľadáme hráčov vo veku 15 – 16 rokov, do širšej nominácie na medzinárodnú federáciu CEV dávame 26 mien. V konečnom výbere mám k dispozícii 22 hráčov, z ktorých sa zostavuje reprezentácia Pre porovnanie, Francúzi či Nemci môžu vyberať z tisíc a viac adeptov. Reprezentační tréneri chodíme na záverečné domáce mládežnícke akcie. O hráčoch máme dobrý prehľad, veď ich veľa nie je. Pozitívom je nárast počtu detí, lebo z generácia 2001 – 2002 bola poznamenaná menším počtom narodených detí, ale už ročník 2003 je v tomto lepší, no stále to nie je ono. Kluby nám posielajú zoznam hráčov, zo šesťdesiatich sme vybrali štvrtinu. Tým to nekončí, musíme osloviť rodičov, aby súhlasili s prechodom k nám. Viacerých hráčov materské kluby zatajujú, pretože ich potrebujú aj pre súťaže dospelých.
Nový hráč, ktorý príde do COP, je automaticky vaším, alebo patrí stále materskému klubu?
- Možnosti sú dve. Po príchode do Trenčína ostane hráčom materského klubu. Ak jeho klub postúpi na záverečný turnaj majstrovstiev Slovenska, hráča uvoľníme. Druhou možnosťou je, že federácia hráča od klubu kúpi. Za desať rokov môjho pôsobenia viacerí hráči odišli do zahraničných klubov. Naposledy Barták do Česka, Kováč do Talianska a Firkaľ do Nemecka.
K trénerstvu patrí neustále vzdelávanie sa. Využívate zahraničné stáže?
- Počas mojich trénerských začiatkov som bol na stáži u reprezentačného trénera Slovákov, Taliana Zaniniho. Chodievame do Česka, to je najbližšie, lebo stáž si musíme hradiť z vlastného vrecka. Na druhej strane my učíme našich trénerov, ako majú pracovať s mládežou.
V čom zaostávame za ostatnými?
- Najväčším problémom je nedostatok hráčov a financií. Ak nedokážeme zaplatiť kvalitných trénerov, ktorí pracujú už s najmenšími volejbalistami, ďalej sa nepohneme. Trénerov však nie je nazvyš, pri mládeži pracujú väčšinou telocvikári, ktorým chýba zápasová prax. Poznám prípad, že volejbalistov trénoval bývalý basketbalista. Ako som už spomínal, dôležitá je technika. Ak deti v začiatkoch získajú nesprávne návyky a techniku, odstránenie týchto nedostatkov je veľmi ťažké a zdĺhavé a niekedy aj nemožné.
