ILAVA. Známy slovenský neurológ Pavel Traubner zažil počas vojny aj s rodičmi veľa útrap. Podarilo sa im však prežiť.
Nechce, aby sa niekedy tragédie z vojny ešte opakovali. Varuje pred hrozbou neofašizmu a neonacizmu. A to aj v krátkom dokumente, ktorý o ňom natočili.
Útržky zo strašných spomienok
V Ilave si pripomenuli oslobodenie mesta po vojne trochu inak ako inde. Bolo autentické a veľmi pôsobivé.
Spomínal človek, ktorému ukradla vojna kus bezstarostných detských rokov. V ilavskom dome kultúry premietali totiž dokument o ilavskom rodákovi, známom lekárovi Pavlovi Traubnerovi.
Film to je krátky, len niekoľkominútový. Vypovie však veľa. Spolu s obyvateľmi Ilavy si ho prišiel pozrieť aj pán profesor s rodinou, manželkou a vnúčatami. Tiež si zaspomínal.
Prekvapili ho nečakaným darčekom Čítajte „Ako štvorročný chlapec nemôžem mať až také hlboké spomienky. Niečo mám teda sprostredkovane, z rozprávanie, ktoré som počul. Ale niektoré veci, už ako neurológ to dnes chápem, sa hlboko zapíšu do pamäte človeka,“ hovorí pán profesor a začne s útržkami toho, čo zostalo ako nepríjemná spomienka na hrozné roky vojny.
„Viem, že bola strašná zima, že som nesmel hlasno rozprávať, že som hladoval a rodičia ma chránili pred zimou vlastným telom. Ležali na mne,“ vyťahuje útržky spomienok na detstvo, ktoré by mali byť radostné, no nemohli také byť.
Traubnerovci žili v Ilave. Otec Adolf Traubner bol veľmi dobrým zubným lekárom.
Prvé dieťatko, dievčatko, im zomrelo pre chorobu a o dva roky sa narodil malý Paľko.
Písal sa však rok 1941 a Traubnerovci boli Židia. Stále intenzívnejšie sa ich rodiny dotýkala nenávisť, ktorá sa odrazu ovládla ľudí, spoločnosť aj mesto, kde žili.
Priska Traubnerová ju pocítila aj v deň, keď sa jej narodil vytúžený syn. Vo filme syn Pavol tlmočí jej spomienky, ako ku nim vtrhli gardisti a do matraca na posteli, kde ležala po pôrode, pichali bajonetmi. Na matku po pôrode vôbec nebrali ohľad.
„Hľadali zlato, rádio, prípadne iné veci, ktoré mali Židia v tom čase zakázané vlastniť,“ vysvetľuje pán profesor.
Hrozil, že chlapca zastrelí
Ústrky a krivdy zažíval aj ich syn. Jedného dňa sa ako trojročný vybral do mestského parku. Chcel sa pohrať s rovesníkmi.
Domov ho doviedol gardista. S hrozbou. Vraj ak ho prichytí ešte raz, zastrelí ho. Malý Paľko nechápal, prečo nemôže do parku.
Nevedel, že na bránke je nápis – „Cigánom, psom a Židom vstup zakázaný“!
Najprv žila rodina zubára Traubnera v útulnom byte, to sa však rýchlo zmenilo. Presťahovali ich do pivničnej, vlhkej kutice neďaleko väznice.
Kto je profesor Pavel Traubner? Čítajte Boli však šťastní, že majú výnimku a nikam ich neženú. Potom prišiel rok 1944, kedy sa nenávisť k Židom ešte viac vybičovala.
Lekár Traubner sa raz dozvedel, že ich majú transportovať do koncentračného tábora. Pravdepodobne do Osvienčimu. Neváhali a ešte v noci ušli z mesta do hôr v okolí Zliechova.
Život v jame
Rodinu Traubnerovcov prichýlila rodina Sýkorovcov na Kršákovom laze.
Neskôr žili v lese v bunkri, ktorý skôr pripomínal hrob. Išlo o neveľkú zamaskovanú jamu, v ktorej sa skrývalo viacero ľudí. Odtiaľ sú aj spomienky profesora Traubnera na chlad a hlad.
„Existuje svetrík, ktorý je vystavený v židovskom múzeu. Je samá diera a mal som ho na sebe deväť mesiacov bez vyzlečenia, keď sme museli žiť v tom bunkri. Ale prežili sme,“ hovorí s vďačnosťou v hlase.
Dlho ešte šepkal
Keď sa malý Paľko s rodičmi po vojne vrátil, ešte rok šepkal. Išlo o návyk, ktorý mu vštepili rodičia, aby ich nenašli Nemci alebo gardisti. „Až neskôr ma prinútili hovoriť hlasnejšie. A teraz zase kričím, chcem si to vynahradiť,“ hovorí už žartom profesor Traubner.
Čo prežil, muselo byť strašné. Veď po návrate vážil ako triapolročný len desať kilogramov. „To bola ťažká podvýživa. Neskôr som však začal mať strašidelné sny a výčitky, že iné deti zomreli a ja som prežil.“
Nebyť rodín Kršákovcov, Sýkorovcov a Turzovcov, ktoré pomáhali, on ani jeho príbuzní by tu už neboli.
Veľmi riskovali. Nosili im do bunkra v horách stravu a pomáhali kopať nové jamy, aby menili miesto. „Riskovali svoje vlastné životy a bolo to pre nás nesmierne dôležité.“
Obavy z návratu zla
Veľa kamarátov známeho lekára neprežilo. A vlastne jeden a pol milióna rovesníkov židovského pôvodu.
„Na druhej strane musím povedať, že po tom, čo som prežil, nič v živote už nebolo a nemôže byť veľkou prekážkou.
Však ak som mal to šťastie, musím byť vďačný prírode, Bohu, komukoľvek, že žijem. A musím vrátiť, čo som dostal,“ hovorí pán profesor Traubner.
Rozhodnutie stať sa lekárom tak bolo celkom prirodzené.
Vzor mal aj v otcovi, ktorý bol veľmi láskavý a ústretový k pacientom.
„Ľahšie sa mi s týmto vedomím študovalo. Žiaľ, nie som nikomu vďačný, že sme museli prežiť takúto strašnú tragédiu a priznám sa, že v tomto novom období začínam mať strach. Nie o seba, ani o moje dve dospelé dcéry, ale o svoje vnúčence,“ zdôveruje sa známy neurológ.
Dodáva, že miluje svoje vnúčatá, ako len môžeme milovať nevinné osôbky, akými sú malé deti. Taký bol aj on v čase vojny.
„A koľké skončili kdesi v táboroch a plynových komorách. Preto som rozhodnutý do konca života, ale nemám toho asi už veľa, bojovať proti zlu, ktoré môže spôsobiť takéto strašné utrpenie,“ hovorí lekár s tým, že hrozba neonacizmu tu stále je a je intenzívnejšia.
OSLAVY OSLOBODENIA
Pri príležitosti 70. výročia oslobodenia Ilavy pripravilo mesto pietnu spomienku židovským obetiam. Pamätník majú na pošte v meste. Vence položili aj k pamätníku osloboditeľov. Ľudia sa potom v hojnom počte zišli v kultúrnom dome na premietaní filmu o Pavlovi Traubnerovi. „Prišiel aj pán profesor, náš rodák. Vedeli sme, že o tri dni po tomto podujatí bude mať narodeniny, tak sme si ho uctili a zablahoželali sme mu. Je aj čestným občanom mesta Ilava,“ hovorí vedúca oddelenia kultúry Alena Teicherová.
Vlani darovali pánovi profesorovi starodávne autíčko, ktoré spomínal vo svojej knihe a túžil po ňom, ale tento rok mali problém, čo vybrať. „Priateľ nášho mesta Robo Jendrol povedal, že niečo zaujímavé má. Veľmi prekvapil. Ako dar totiž priniesol strieborné, veľkonočné židovské vajce. Dá sa otvoriť a vo vnútri je plačúci Žid. V každom takomto vajíčku, ktoré sa vyrábali v Rusku, bol skrytý iný symbol. Všeobecne má však priniesť znovuzrodenie,“ vysvetlila Teicherová.
Do kultúrneho domu prišiel zaspievať aj spevácky zbor Ilavčan a Semuel Taeicher, ktorého sprevádzal na akordeóne pán profesor František Róža zo súkromnej umeleckej školy v Bolešove.
