POVAŽSKÁ BYSTRICA. Petra Lomnická a Michal Janiga spolu študovali na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Maliarka je z Čiech a sochár má korene na Považí, v Považskej Bystrici a Pružine.
Spolu boli aj na študijnom pobyte v Carrare – meste mramoru v Taliansku, nedávno na sochárskom sympóziu v Nórsku. Od portrétov a postáv sa obaja postupne prepracovali k abstrakcii, ktorá dráždi, provokuje, posúva človeka niekam do bytia-nebytia.
Z línií na obrazoch Petry Lomnickej cítiť čistotu, zmysel pre poriadok, ale aj určitý nepokoj a bezmocnosť z toho, čo sa nedá uchopiť, čo nezávislo plynie a stráca sa.
Michal Janiga prináša silu zeme, ktorá odkrýva netušené, niečo naturálne, čo dráždi a zároveň dáva istotu. Spolu vyznieva všetko veľmi pôsobivo a návštevník sa ocitá v svete, ktorý je neskutočný a akoby mal ešte len prísť.
Od Nepomeckého trochu inam
Kurátor výstavy Milan Mazúr pripomína, že Michal začínal tak, ako by mal začať každý mladý umelec od základu. Portrétnymi bustami, štúdiami alebo reliéfmi. „Urobil niekoľko portrétov, postáv v životnej veľkosti , aj úžasného Nepomuckého do rodnej dediny. Išiel však ďalej,“ vysvetľuje Mazúr. Na výstave má diela z nórskeho kameňa larvikittu. Vytvoril ich v tejto škandinávskej krajine na sympóziu, kde bol v roku 2017. To je už abstrakcia.
„Prišli sme do veľkého kameňolomu a boli v ňom kamene, aké som nikdy nevidel. Boli krásne. Obrovské hrubé bloky, vysoké a široké ako veľká miestnosť,“ hovorí Michal. Už to ho uchvátilo. Cítil z horniny ohromnú silu. Cítil krajinu.
Ďalší šok prišiel, keď sa objavil majiteľ lomu a povedal, aby si umelci vybrali čokoľvek, čo sa im páči, hocijaký kus. „Sochár miluje materiál, bol som ako v siedmom nebi,“ spomína si Michal. V Nórsku po ňom zostala socha, šesť metrov dlhý monolit, ktorý pripomína krídlo. Viaceré jeho diela na výstave pôsobia ako obrovské šperky obrov, ktorými je krajina na severe povestná.
„Tvaroval som ich, osekával, niečo nechal tak. Páči sa mi na kameni jeho prirodzená divokosť, expresívna linka, ktorá sa vytvorí, keď sa kameň zlomí a zasvieti naň slnko. Je plná drámy, odrazov.
Toto som sa snažil umocniť, zvýrazniť, zachytiť a pridať kus pocitov a predstáv,“ hovorí mladý umelec, ktorý rešpektuje osobitosť a jedinečnosť prírody, aj netušené náhody, ktoré ponúka.
V ateliéri pôsobili diela z toho, čo ponúka vnútro zeme, ako niečo neskutočné, nadpozemské, ťažko uchopiteľné až nadprirodzené. Ide o drsnú krásu, plnú zlomov a bojov prírody aj človeka, ktorý ho opracovával. Obrazy jeho priateľky umocňujú výraz a dávajú mu trochu jemnejší tón. Abstraktné obrazy robia kamene zase viac expresívnymi.
Za zdanlivo neskutočným je stále človek
Petra Lomnická začínala ako figuralistka, portrétistka, u ktorej stále viac prevažovalo expresívne vyjadrenie.
Jej najnovšie diela diela, ktoré sú teraz vystavené, vznikali na báze experimentu a sú rýdzou abstrakciou. Farby nanáša Petra na drôtené sito tak, aby odovzdala posolstvo citu a tých najčerstvejších emócií v čistých a priamočiarych líniách, geste, sile, okamžiku. Ako sama hovorí, za zdanlivo neskutočným sa však stále skrýva skutočné, teda človek.
Diela nám dávajú možnosť nechať voľne plynúť predstavy, vyznieť pocity. Nevedie nás nič iné len to, čo vidíme, z videného vytušíme a filtrujeme srdcom.
