Na majstrovstvách Slovenska v streľbe zo vzduchovky súťažili aj spolužiaci zo Základnej školy Domaniža.
SVätý PETER. Výborné výsledky dosiahli menovci Zuzana Sádecká a Tomáš Sádecký, ktorí k doterajším krajským úspechom pridali aj celoslovenský.
Tretiacke začiatky
„Ako tretiačka som začala navštevovať strelecký krúžok v škole. Veľmi ma to bavilo a ako jedni z mála sme s Tomášom vydržali až dodnes. Prvé preteky prišli na rad po viac ako roku, neskôr sme uspeli v krajskej súťaži a vlani z toho bola účasť na majstrovstvách Slovenska. Medaila bola veľmi blízko, od bronzu ma delil bod, od zlata tri. Reprezentovali sme aj školu, no aj tu nás medaily obchádzali a väčšinou to bola štvrtá priečka,“ hovorí Zuzka, ktorá pochádza zo Sádočného blízko Domaniže, kde žije 160 obyvateľov a nie je tu žiadny oddiel či klub.
Michálek obhájil prvenstvo Čítajte Podobným prípadom je aj Tomáš, ktorý býva iba o dva kilometre ďalej v ešte menšej dedinke Čelkova Lehota so 143 obyvateľmi. „U nás nie je žiadny klub, no môj otec Peter ešte stále strieľa súťažne za ŠKP Bratislava a má doma viacero medailí. S ním som začal chodiť na preteky, potom viedol strelecky krúžok, kde som od tretieho ročníka a trénuje má stále,“ dopĺňa Tomáš.
Boľavá sezóna
Zuzka bola už vlani blízko k medaile, no v tomto roku to mala ťažšie. „Strieľam so vzduchovky, kde je vpredu bombička so stlačeným vzduchom, preto je zbraň ťažšia. Oproti súťažiam, kedy som strieľala so zalamovacou vzduchovku, držím o dva kilogramy viac a strieľam o desať rán viac. Je to namáhavejšie, pociťujem bolesti ruky, čo ma limitovalo v celej sezóne. Nemohla som absolvovať všetky kvalifikačné súťaže. Podmienku troch štartov som splnila a splnením limitu si vybojovala účasť na majstrovstvách Slovenska. Od problémov by mi pomohlo cvičenie alebo plávanie, no musím sa k tomu „dokopať.“ Vo Svätom Petri som chcela uspieť, začiatok bol dobrý, ale postupne sa boľavá ruka začala ozývať čoraz viac a pribúdali chyby. Medaila tentoraz visela privysoko, z dvadsiatky mladších žiačok som skončila v hornej polovici štartového poľa.“
Pomohla modlitba
„Na prvé preteky nemám dobré spomienky, bol som predposledný. Postupne to bolo lepšie a lepšie, vyhrával som krajské súťaže, kde však nie je veľká konkurencia. Na Slovensku to doteraz nikdy nestačilo na úspech, vlani v Košiciach som dostal horúčku a s trasúcimi sa rukami sa strieľať dobre nedá. Keď sa k tomu pridala tréma, šanca na medailu sa rozplynula,“ spomína Tomáš a pokračuje. „Veľmi som chcel urobiť radosť otcovi a mať aj slovenskú medailu ako on. Strieľali sme na elektronické terče, kde som si mohol na obrazovke pozrieť ako som strelil. Úvod bol hrozný, po prvej položke som bol posledný. Pred ďalšou položkou som sa snažil upokojiť, pomodlil som sa a podarilo sa mi zlepšiť. V celkovom poradí to znamenalo už štvrtú priečku. Modlitby pomáhali, strieľal som presne a pred posledným výstrelom mi otec povedal, aby som nepokazil, lebo som druhý. Hoci za mnou bola veľká tabuľa s priebežným poradím, nesledoval som ju a sústredil sa iba na streľbu. Myslel som, že je to o nejakú desatinu a bol som taký vystresovaný, že poslednú diabolku sa mi nedarilo vytiahnuť zo škatuľky. Boli to nervy, po výstrele som ani nepozrel, ako dopadol, ale vyšiel som pred telocvičňu a ľahol si do trávy. Tam prišiel spokojný otec so správou, že mám striebro, čom vedel už pred spomínaným výstrelom, lebo videl, že mám náskok tri body. Radosť bola obrovská.
Nečakaná medaila
„Zuzka aj Tomáš ako siedmaci v jednotlivcoch štartovali medzi mladšími žiakmi. Ak by sme mali tretieho strelca, mohli sme súťažiť v družstve. Hľadali sme niekoho, kto má podobný problém a našli Zuzku Košútovú z Podolia, ktorá bola sama. Museli sme však súťažiť v staršej kategórii. Zuzka Košútová odstrieľala ako prvá a vo svojej kategórii obsadila piate miesto. Po nej nasledoval Tomáš, ktorý zaostal o dva body. Posledná strieľala Zuzka Sádecká. Po dobrom úvode sa zhoršovala, no na našu obrovskú radosť, skončilo družstvo druhé a získalo striebro o jednu desatinu pred tretím tímom. Na suverénnych Žilinčanov, ktorí sú najlepší na Slovensku, bola strata desaťbodová. Hneď sme telefonovali Zuzke Košútovej, ktorá ešte pred skončením súťaže odišla s otcom domov, aby sa vrátili pre nečakanú medailu,“ spomína s úsmevom Tomášov tréner Peter Sádecký a pridáva perličku o synovi. „Tomáš je malý a mal problémy s naťahovaním zbrane. Na pretekoch som poprosil trénera z Nových Zámkov, či by zbraň nepožičal a za koľko. Tréner vyhlásil, že ak Tomáš strelí „osobák“, bude to mať zadarmo. Stalo sa.“
Nové výzvy
„Donedávna som trénovala v považskobystrickom POBYSe pod vedením trénera Štefana Škultétyho. Teraz predchádzam na malorážku, čo je opäť náročnejšie. Pribudnú položky aj hmotnosť zbrane ja väčšia. Tréner ostáva, no budem sa pripravovať už v Domaniži na strelnici. Je to niečo iné, strieľa sa vonku, okrem samotnej streľby sa treba vyrovnať aj s meniacimi sa poveternostnými podmienkami,“ hovorí Zuzka. „Na takúto zbraň treba zbrojný preukaz, ktorý môžeme získať až po dovŕšení osemnástich rokov. Dovtedy musí za zbraň zodpovedať niekto, kto preukaz vlastní, v tomto prípade otec. Podmienkou je, aby bol na pretekoch vždy pri mne. Je to nová výzva, rád by som pokračoval v dobrých výkonoch,“ vysvetľuje Tomáš.
Rozdielne koníčky
Mladí streleckí medailisti sa športu venujú zodpovedne, no majú aj iné záujmy či vzory. „Vzor nemám, veľmi to nesledujem, snažím sa strieľať ako najlepšie viem. Inému športu sa nevenujem, mám veľmi rada zvieratá, doma máme koňa, kravy, veľmi ma to baví. Poľovníčkou ako je môj otec nechcem byť, keď strieľať, tak len do terča,“ smeje sa Zuzka.
Tomáš, je niečo úplne iné.“ Vzorom je otec, ktorý má viacero úspechov a veľa ma naučil. Hrával som prvú futbalovú ligu za mladších žiakov v Púchove, no časovo to bolo náročné, tak som skončil. Podobne to bolo aj s tenisom v Považskej Bystrici. Okrem streľby hrám stolný tenis v Považskej Bystrice a venujem sa florbalu. Skúšal som strieľať z pištole, no nie je to nič pre mňa Bol som rád, ak som trafil terč.“ JOZEF ŠPROCHA
