POVAŽSKÁ TEPLÁ. Turistika prináša zaujímavé momenty, na ktoré sa spomína celý život. O niektorých sme hovorili so súčasným predsedom KST Považská Teplá Pavlom Uričom.
Pamätáte si na svoje turistické začiatky?
- Ako školáci sme v šesťdesiatych rokoch športovali takmer všetci. Keď máte za obcou prekrásnu Manínsku úžinu, tak to človeka ovplyvní už od malička. Po príchode zo školy takmer nebolo dňa, aby sme sa vybrali serpentínami až na Manín, čo bolo základom našej turistiky. Cez Váh bol ešte most, po ktorom sme prešli na druhú stranu a vystupovali na Považský hrad či navštevovali blízke okolie.
K Považskej Teplej neodmysliteľne patrí turistický pochod Jilemnického 25-ka. Čo pre Vás znamená?
- V sedemdesiatych rokoch začal rozmach turistiky, zakladali sa oddiely a aj u nás vznikol v roku 1975 Odbor turistiky pri TJ Družstevník Považská Teplá. Členovia sa po krátkom čase rozhodli urobiť akciu, ktorá by pritiahla turistov a bola symbolom nášho okolia. Inšpiráciou pre názov bolo pôsobenie známeho spisovateľa Petra Jilemnického v škole v Kostolci a v roku 1977 sa konal prvý ročník Jilemnického 25-ky. Pochod bez jedinej prestávky pretrváva až dodnes a v apríli to bol 42. ročník. Je to aj moja srdcová záležitosť, až na niekoľko výnimiek – vysoká škola, vojna, či noha v sadre, som absolvoval väčšinu ročníkov. Pochod má miesto aj v medzinárodnom turistickom kalendári IVV, ktorého súčasťou sme od roku 1966 a doteraz sa na ňom zúčastnilo 73 423 zaregistrovaných turistov, z toho 1922 zo zahraničia. Presné číslo sa zistiť nedá, pretože nie všetci účastníci sa zaregistrujú. Chodia k nám turisti nielen z okolia, ale aj Bratislavy, Záhoria, východného Slovenska , ale nájdu sa aj cudzinci.
Dobrý nápad spojil športovcov z menších obcí Čítajte Turistika nepozná hranice, spolupracvujete so zahraničnými oddielmi?
- Od založenia máme družbu s Ratibořom v okrese Vsetín, ktorá sa po roku 1989 prerušila zánikom ich oddielu. Pred desiatimi rokmi sa u nás nečakane objavil autobus z Ratibořa a vďaka agilnej starostke družba pokračuje. Každoročne chodíme k nim na pochod spojený s o súťažou vo varení guláša, ktorú sme už raz aj vyhrali. Pätnásť rokov sa vzájomne stretávame s turistami z poľského Žarnówa. Doma bol pokus o stretnutie turistov z obcí, ktoré majú v názve Teplá. Okrem Považskej Teplej, Vrchteplej, Trenčianskej Teplej sa pripojila aj Liptovská Teplá, no nemalo to dlhé trvanie. V súčasnosti sa stretávame najmä s turistami z Liptovskej Teplej na našich akciách.
Turistika, to nie je iba chodenie, aké máte ďalšie aktivity?
- Každoročne organizujeme odomykanie a zamykanie Manínskej úžiny, čistíme chodníky po nedisciplinovaných návštevníkoch, robíme sprievodcovskú službu pre bezpečnosť turistov, ktorí chcú ísť aj mimo značených chodníkov. Všetko je na báze dobrovoľnosti, po nežnej revolúcii vznikli problémy, lebo majitelia pozemkov mali inú predstavy využívania lúk a lesov. V posledných rokoch sa veľmi rozmohla cykloturistika, kde sú využívané sčasti aj pešie trasy. V zime nespíme, zúčastňujeme sa akcií na bežkách. Najpopulárnejší je Zimný prechod Javorníkov od pohostinstva Kolárovice Melocík, cez Makov Kasárne, Malý Javorník, horský hotel Portáš, prípadne lyžiarske stredisko Kohútka a zjazd do Papradna, alebo do Hornej Marikovej.
Pred rokmi ste sa rozhodli prejsť naprieč Slovenskom. Čo Vás k tomu inšpirovalo?
- V roku 2008 skrsla v nás myšlienka prejsť po červenej značke známu Cestu hrdinov SNP z Dukelského priesmyku až na Devín, čo sa v roku 2009 podarilo. Začínali sme vo štvorici – ja, Pavol Mucha, Peter Levko a Dušan Tretiník. Prípravy boli náročné najmä na logistiku. Okrem trasy bolo dôležité, čo si so sebou ponesieme, kde budeme spať a kde môžeme dopĺňať zásoby. Dôležitým faktorom bolo aj uvoľnenie sa z práce, pretože prejsť 805 kilometrov sa nedá za dva-tri dni.
Keď sme všetko premysleli, ostávala dilema, čo so sebou. Skúšali sme naplniť ruksak potrebnými vecami a neustále sme ho vážili. Bez náhradných topánok bolo ísť nemysliteľné, no keď sme sa blížili k hranici pätnástich kilogramov, ťarchu spôsobila aj jediná horalka. Keď sme boli pobalení, rozdelili sme si ďalšie veci - stan, varič, hygienické potreby medzi všetkých a potom nás kamarátka autom priviezla na štart pod historickú Duklu.
Dodržiavali ste striktne trasu?
- Už na štarte sme sa rozhodli, že z červenej značky nezídeme. Výnimkou boli iba lesné a horské úseky, kedy bolo treba doplniť vodu, no vždy dvaja ostávali na značke a zvyšní išli do doliny nabrať vodu. Problém nám najmä vo Volovských vrchoch robili polomy, kde sa nedalo ísť podľa GPS, ale museli sme vyvrátené stromy obchádzať a podliezať, no trasy sme sa držali stále. Mali sme za sebou Svidník, Prešov, Košice, nasledovalo Slovenské Rudohorie, Volovské vrchy a Telgárt. Odtiaľ sme vystúpili na najchladnejšie miesto pochodu – Kráľovú hoľu. Nasledovali Nízke Tatry, cez Donovaly, Kremnické vrchy, Kľak, Čičmany, a Zliechov sme sa dostali najbližšie k nášmu rodisku.
Ako to bolo s oddychom?
- Počas dvadsiatich troch dní sme vyskúšali rôzne druhy nocľahu. Niečo nám vopred zaistili kamaráti, ktorým sme mobilom oznámili polohu a približný príchod do dediny. Spali sme v škole v prírode, v internáte, v ubytovni, ale prišlo aj exotickejšie nocľahy. V hustých horách poslúžil na spanie nielen altánok, spali sme aj v krmelci. Našťastie, medvede či iná zver nám dali pokoj. Problém bol s vodou, pretože nie vždy sme v studničke našli vodu, lebo to bolo uprostred leta. Niesť so sebou desať litrov vody predstavovalo záťaž, no stalo sa, že v jeden deň sme držali pôst s litrom vody pre všetkých a jednou tyčinkou. Vďační sme boli za každé ubytovanie v civilizácii, pôžitkom bola teplá voda na kúpanie, či na pranie. S varením sme si veľké starosti nerobili, využívali sme vlastné zásoby, pretože varenie bola strata času a každá hodina bola pre nás dôležitá.
Počas pochodu bolo dôležité byť v kontakte so zázemím. Vyskytli s aj problémy?
- V Trenčíne sme prešli cez Váh do relatívne ľahšej časti pochodu. Trasa viedla cez Drietomu, Malé Karpaty, Biele Karpaty na Brezovú k mohyle Milana Rastislava Štefánika. Ďalej sme do cieľa pokračovali po Štefánikovej magistrále okolo vojenského priestoru Kuchyňa. Tu vznikol veľký problém, pretože mobily kvôli rušeniu nefungovali, ale potom sme prišli do Bratislavy, kde sme stihli návštevu Slavína. Pre blížiaci sa večer sme sa rozhodli prespať na internáte a na druhý deň sme dorazili na hrad Devín, kde sme pochod ukončili spoločnou fotografiou. Až na zopár otlakov sme nemali zdravotné problémy, prialo aj počasie, s výnimkou niekoľkých búrok. V neprístupnom teréne nám nebolo všetko jedno, ale dobre to dopadlo.
Podarilo sa Vám absolvovať aj pochod naprieč Československom?
- O niekoľko rokov niekto prišiel s nápadom prejsť naprieč bývalým Československom. Totožná štvorica dobrodruhov sa v roku 2015 vydala na trasu. V českej časti bola výhoda jednoduchšieho dopĺňania zásob. Začiatok bol v Ašskom výbežku v , na najzápadnejšom bode Českej republiky, pokračovali sme cez Krušné hory, prekročili Labe do Českosaského Švajčiarska. Trasa viedla cez Krkonoše, Orlické hory, Jeseníky do Javorníkov. To už zo štvorice pokračovali iba Paľo Mucha, ktorý ako jediný prešiel celú trasu. Prví dvaja členovia odstúpili v Českosaskom Švajčiarsku, tretí po dvoch týždňoch na Severnej Morave pre zdravotné problémy. Pavol Mucha pokračoval cez Kysuckú vrchovinu, kde sa k nemu opäť pripojil Dušan Tretiník, Oravské Beskydy, popod Vysoké Tatry. Cesta bola namáhavejšia, pretože značenie od Vysokých Tatier až po Medzilaborce takmer chýbalo najmä v niektorých údoliach. V Bardejove som túto dvojicu opäť spolu s kolegom posilnil. Po prekonaní Bukovských vrchov nás čakal cieľ na trojhraničí Slovenska, Poľska a Ukrajiny na Kremenci – najvýchodnejšom mieste Slovenskej republiky. Celá akcia od štartu až do cieľa v dĺžke 1306 km trvala 29 dní. Záver bol napínavý, pretože v posledných kilometroch sme nechtiac na niekoľko metrov prekročili vo vyrúbanom prieseku ukrajinskú hranicu. Keď sme sa išli občerstviť do miestnej krčmy, po odchode hneď boli pri nás pohraničníci, ktorí chceli vedieť, kto sme, čo tam robíme.
Pochodili ste Slovensko, Česko. Dostali ste sa aj do vzdialenejších destinácií?
- Viacerí členovia nášho klubu v rámci vysokohorskej turistiky vystúpili na Mount Blanc či na rakúsky Glossglockner. Krásne zážitky sme zažili pri vodáckej turistike. Splavili sme české rieky Vltavu, Sázavu a Lužnicu, ale aj domáce rieky Hron, Turiec, Belú. Blízky Váh bol pre nás málo adrenalínový. Krásny bol rafting v Slovinsku na rieke Soča a niečo podobné bolo aj v Taliansku na rieke Noccia. V Slovinsku sme absolvovali aj lety na paraglajdingu. SA Kolegom sme sa dohodli, že pôjde prvý, no nevedeli sme sa dohovoriť so sprievodcom. Úspech nepriniesla nemčina, slovenčina vôbec a slovinsky ani taliansky sme nevedeli. Len tak som skúsil po rusky a Slovinec zareagoval. Odmenou za moje jazykové znalosti bolo, že som dostal prednosť pred kolegom pri lete.
V neslovanských štátoch, okrem Rumunska je problémom dorozumieť sa, čo sa potvrdilo na Korzike. Bez západoeurópskeho jazyka ste takmer stratení. Nájsť turistické značky bez znalosti reči a pomoci miestnych bol takmer zázrak. Pavlovi Muchovi a Petrovi Levkovi sa však podarilo za osem dní prejsť obávanú turistickú trasu cez Korziku - GR 20. Hviezdicový pochod z rôznych východiskových miest do Santiago de Compostela v Španielsku je lákavou výzvou, no išiel by som iba v prípade, ak by so mnou bol niekto, kto ho absolvoval, alebo ...
