PRUSKÉ. Po skončení náročnej sezóny zavŕšenej českým titulom zaujala informácia o prestupe slovenskej reprezentantky do Fínska, čo bola jedna z viacerých tém na rozhovor.
Vráťme sa o niekoľko rokov späť, keď ste prvýkrát menili dres. Ako to s odstupom času hodnotíte?
- V Pruskom sme pravidelne získavali medaily, potom prišla ponuka od popredného extraligového českého tímu z Vítkovic. Ponuka ma potešila, chcela som sa posunúť v kariére ďalej, zažiť niečo nové a zlepšiť sa po hernej stránke. Dôležité bolo aj získavanie skúsenosti nielen športových, ale aj životných, pretože krátko pred prestupom som končila strednú školu a bolo treba si zvyknúť na prechod z dedinského života na život vo veľkom meste, aj keď to bola „len“ Ostrava.
Bolo pre vás ťažké zvyknúť si na úlohu nováčika, keď v Pruskom ste boli medzi vedúcimi osobnosťami tímu?
- Bola to veľká zmena, Vítkovice mali v tom čase dobre poskladaný tím s viacerými skúsenými a staršími hráčkami. Prišla som spolu s Katarínou Klapitovou zo Žiliny, s ktorou som hrala v reprezentácii. Prijatie bolo super, našli sme si so spoluhráčkami k sebe rýchlo cestu. Prvá sezóna bola v tomto smere čarovná, domáce „baby“ videli v nás asi menšiu konkurenciu, ale keď videli našu snahu, brali nás a spoločne sme hneď v mojej premiérovej sezóne oslávili zisk titulu v súboji s Herbadentom Praha.
Považskobystričan povedie basketbalistov Handlovej Čítajte Napriek tomu, že ste boli reprezentantka, ako nováčika vás nečakalo miesto v prvom útoku.
- To je údel nováčikov, aby klub zistil, čo v ňom naozaj je. Začínala som v treťom útoku, čo bola pre mňa veľká novinka, lebo v Pruskom som hrávala v obrane. Vo Vítkoviciach mi povedali, že majú so mnou plány v útoku, tak som to prijala. Bola to veľká výzva a najmä skok. Našťastie som si zvykla rýchlo, nerobilo mi to problémy. V klube máme prepracovaný systém, bol to niečo iné, ako som predtým zažila, ale pomohlo mi to a veľa som sa naučila a zlepšila sa.
Bolo ťažké prepracovať so do elitného prvého útoku?
- Nešlo to hneď, hráčky postupne prichádzali a odchádzali. Káder sa menil a pozície hráčok sa posúvali, tréneri hľadali čo najlepšie útočné varianty. V poslednej sezóne sme dostali dôveru s Denisou Ferenčíkovou a Betkou Ďuríkovou, čo bol prínos aj pre reprezentáciu ohľadom súhry. Našu „super lajnu“ doplnila skúsená česká reprezentantka Veronika Enenkelová spolu s dlhoročnou oporou Ivanou Šupákovou a myslím, že sa nám darilo.
Spolu s vami pôsobila vo Vítkoviciach aj sestra Zuzana, no vaše cesty sa opäť rozídu. Ako sa jej darí?
- Spolu sme hrali už v Pruskom, rok po mojom odchode prišla za mnou. Klub mal o ňu záujem, pretože si ju všimli na turnajoch alebo v extralige. Komunikovali aj so mnou a nakoniec ju angažovali. Zuzka mala teraz ťažké obdobie, pretože v zime si zranila predný krížny väz v kolene, čo ju stálo účasť na majstrovstvách Slovenska v Bratislave, kde sme dosiahli historické piate miesto. Bola z toho veľmi smutná, no začala na sebe makať a verím, že bude na novú sezónu dobre pripravená. Od novej sezóne sa naše cesty rozídu, uvidím, kedy a kde sa opäť stretneme v jednom drese, ak nerátam dres s dvojkrížom.
S akým pocitom odchádzate z Vítkovíc?
- Ako som spomenula, prvú čarovnú sezónu sme zakončili titulom a rovnaký úspech dosiahli aj muži, takže oslavy boli skutočne bujaré. V ďalšej sezóne nás Chodov vyradil v semifinále a bol z toho bronz. Potom sme získali titul s Chodovom po nájazdoch, vlani nás vo finále pripravil o titul Herbadent Praha, ale teraz sme získali zlato znova s Chodovom. Boli to úspešné roky, odchádza s pocitom dobre vykonanej práce s tým , že aj ja som svojim dielom k tomu prispela.
Získali ste okrem klubových medailí aj iné ocenenia?
- Individuálne ocenenia boli iba v extralige ako najlepšia hráčka zápasu, boli sme ocenení ako najlepší ženský kolektív Moravskoslezskeho kraja. Nezískala som ani žiadne strelecké primáty, dávala som viac gólov, ale naučila som sa viac situácií riešiť presnou prihrávkou a rovnako ma poteší gól, ktorý dám ako ten, ktorý pomôžem vypracovať.
Keby ste mali porovnať Vítkovice a Pruské, v čom sú rozdiely a v čom sú si kluby podobné?
- Podobné sú rodinným zázemím, nie je to úplne na profesionálnej úrovni. Florbal v oboch kluboch robia z lásky a je to vášeň. Rozdiely sú najmä v podmienkach, v Česku môžu ponúknuť viac. Je tam lepšie aj materiálne zabezpečenie, regenerácia, aj keď klub je poloprofesionálny. Hráčky študujú alebo pracujú. Aj ja som prišla s podmienkou, že mi zoženú prácu, čo sa stalo. Pracovala som denne osem hodín do 16. h, večer bývali tréningy, stíhala som oboje. Rozdielom bol väčší počet tréningov aj zápasov, čo bola dobrá škola. Aj zamestnávateľ mi pri výjazdoch či sústredeniach vychádzal v ústrety.
Dostali ste počas vášho pôsobenia ponuku z niektorého českého tímu?
- Aj keď som nemala podpísanú zmluvu, počas piatich rokov ma nik nekontaktoval.
Po prestupe do zahraničia ste nezišli z očí reprezentačným trénerom. Tešili ste sa na pozvánky?
- Prestup mi pomohol najmä herne, pribudli skúsenosti, čo sa prejavilo aj vo výbere. Dobrým krokom bolo angažovanie známeho českého trénera Michala Jedličku, ktorý pracuje s mužmi Bohemians Praha. Je to veľký odborník, detailista, všetko má zmapované do posledného detailu. Pripravil nás veľmi dobre na majstrovstvá sveta, dokázal vytiahnúť z nás to najlepšie v pravý okamih. Do reprezentačného výberu som sa vždy veľmi tešila.
Cítili ste, že po piatich rokoch je čas na zmenu?
- Áno, dosiahla som s klubom veľa, tri tituly, striebro, bronz, druhé miesto na Champions cupe. Rada by som sa posunula ďalej, niečo nové sa naučila, spoznala inú destináciu. Majstrovstvá sveta mi dosť pomohli, možno aj to bol dôvod, že si ma všimli aj kluby zo z krajín svetovej špičky.
Ako ste reagovali na ponuku z krajiny tisícich jazier?
- Ponuka z Fínska prekvapila, nečakala som niečo extra veľké, ale toto bol príjemný šok, veď Fínsko patrí spolu so Švédskom medzi absolútnu elitu pred Českom a Švajčiarskom. Mala som aj dve ponuky zo Švédska, no keďže do rovnakého tímu dostala ponuku aj Denisa Ferenčíková, sadli sme si a spoločne zvažovali pre a proti. Vyhralo Fínsko.
Čo viete o novom klube?
- Klub má jednoduchý názov Classic a je účastníkom desaťčlennej Salibandyliiga. Vyhral základnú časť, v semifinále play off vyradil Viikingit 3:0 na zápasy, ale vo finále podľahol tesne 2:3 tímu SB Pro. Klub sídli v meste Tampere, má najlepšie zázemie a pravidelne získava tituly či finálové umiestnenia. Takmer polovicu tímu tvoria fínske reprezentantky, je tam špičková kvalita.
Tešíte sa do krajiny povestnej ťažkou rečou či ponurou atmosférou?
- Jazyk je naozaj veľmi ťažký, dohovárať sa budeme najviac anglicky. Dúfam, že časom sa na nás niečo nalepí. V Tampere som už bola počas MS, je to pekné mesto. Viem, že tam býva dlhodobo zamračené, šero, čo niekedy pôsobí depresívne. Budeme tam dve, tak to ľahšie zvládneme. Pôsobí tam aj hokejista Tomáš Záborský, dúfam, že sa s s ním stretneme a radi by sme pozreli aj niektoré zápasy. Fínsko je známe peknou a čistou prírodou, dúfam, že budeme mať čas ju pozrieť.
Kedy odchádzate do Fínska, koľko tam budete pôsobiť?
– Nedávno začala letná príprava, pripravujem sa v Ostrave, mám individuálny plán, ktorý mi poslala trénerka a kondičný tréner. V auguste odchádzame do Fínska, zmluvu mám zatiaľ na jeden rok. Klub nám hľadá prácu, no bude to asi manuálna práca na štyri hodiny, lebo v ekonomickej oblasti by som sa bez znalosti fínštiny nechytala. Uvidíme, ako sa bude dariť, hlavne, aby vydržalo zdravie, vyhýbali sa zranenia a choroby.
