Nechýbali ste na rozhodujúcom zápase play off o bronz Považská Bystrica – Šaľa. Aký to bol pocit, keď ste za oba tímy hrávali?
- Bol som raz aj v Šali a jeden duel som sledoval na internete, pretože v Maďarsku ma čakali ešte povinnosti. Rozhodovali maličkosti, posledný zápas bol o bojovnosti, kto dá do súboja viac srdca a vôle. Považská Bystrica bola lepšia a konečne dosiahla po rokoch na medailu. Chalani si ju zaslúžili a radosť mali aj fanúšikovia. V domácom tíme boli aj viacerí spoluhráči z mládežníckych kategórií, s Antonom Hároníkom a Tomášom Vallom sme začínali u žiakov, v doraste som ešte stihol Šimona Macháča a Mariána Gardiana.
Považská Bystrica, kde ste zažili úspešné mládežnícke časy, v poslednom čase ustupuje z pozícií. Aký je váš pohľad?
Florbalistka Michaela Šponiarova získala angažmá v krajine vicemajstrov sveta Čítajte - Najväčší problém je zrejme v „kusoch“. Za mojich čias nás bolo dvadsaťpäť, z ktorých piati bez problémov mohli prejsť k mužom. Teraz možno z desiatich vyskočí jeden. V klube sa výrazne zmenila trénerská štruktúra, odišli otec a syn Firitovci, prišiel kvalitný tréner Ján Beňadik, ostatných veľmi nepoznám. Problémom je menší počet detí, nás bolo v triede tridsať, hádzanú hrala polovica a v klube boli aj chalani z iných škôl. Všetci sme chceli športovať, mali sme vzory, lebo muži boli v tých časoch na výslní. Myslím si, že deti odlákajú aj iné športy. Populárny bol hokej, o ktorom už tak veľmi nepočuť, pridal sa hokejbal. Deti o šport už nemajú taký záujem.
Čím to je, že v Považskej Bystrici vyrástlo viacero kvalitných gólmanov, z ktorých mnohí reprezentovali?
- Ľubo Drápal, Richard Šterdas, Laco Kovačin, Martin Biel, to sú odchovanci, ktorých som zažil. Ak to zoberiem z môjho pohľadu, špeciálne sa nám nik nevenoval, mal som voľnosť. Pravidlá chytania ma neučili, mám svoj vlastný štýl. Niektorí brankár pracuje s blokmi, ja sa od začiatkov snažím zaberať celú bránu. Je to výhoda, lebo môj štýl nie je šablónovitý a je ťažšie čitateľný.
Ako ste sa stali brankárom?
- Hádzaná ma bavila, ako každý zo spolužiakov som chcel dávať góly. Tréner Vladimír Šebeň mal iný názor, postavil ma do brány, kde som si našiel miesto. Som mu za to vďačný. Veľmi mi dali aj ďalší tréneri Martin Múdry, Juraj Jurajov či Martin Lipták.
Väčšina hráčov má svoje vzory, ktorým sa chce podobať.
- Rosťo Baďura bol veľká osobnosť nielen na ihrisku, ale aj v kabíne, bol to rodený vodca. Obdivoval som Martina Galiu ešte z čias HIL, proti ktorému som si aj zahral. Učil som sa aj od Laca Kovačina.
Po zisku titulov u žiakov a dorastu ste stáli na prahu mužskej kabíny, no nasledoval pre mnohých nečakaný odchod. Prečo?
- Keď som skončil v doraste, bol som v poradí štvrtým gólmanom za Drápalom, Kovačinom a Bielom, ktorí mali prednosť. Bol som najmladší, veľmi som chcel chytať, no nedostával som šancu ani v B tíme. Lavička nebola nič pre mňa, bolo by jedno, kam pôjdem, len nech chytám. Prišla ponuka z Hlohovca, dohodli sme sa a v Sporte som pôsobil takmer šesť sezón.
Hlohovec bol tímom, ktorý Považskú Bystricu pravidelne zdolával, no potom sa to zmenilo. Bola to aj vaša zásluha?
- V Hlohovci v tom čase končil Voltman, boli tam kvalitní gólmani Olejár a Kaščák. Prišli ďalší hráči a sily sa v súťaži začali preskupovať. Považskú Bystricu sme začali porážať a v jednom období mali z nás komplex, keď sme ťahali dlhú vzájomnú sériu výhier. Zápasy v extralige som bral ako každé iné, no v Považskej Bystrici, kde som vyrastal, mám rodičov, boli pre mňa extra motiváciou. Chcel som dokázať, že som si zaslúžil v minulosti viac priestoru. Snažil som sa nebyť nervózny, vedel som, že musím chytať na 110 percent, čo sa mi väčšinou podarilo. Po vyhratom zápase bolo počuť od fanúšikov – „zasa sme prehrali, lebo nás Žero vychytal“.
Najviac duelov ste odchytali v Hlohovci, aké máte spomienky?
Získali sme štyri striebra a bronz, hrali európske poháre. Bolo to veľmi pekné obdobie, v extralige nás však vždy preskočil iba suverénny Prešov. Zažil som skvelé zápasy v Pohári EHF so známymi súpermi – Füchse Berlín, francúzskym Chambery, rumunskou Konstancou, Sportingom Lisabon, ruskou Astrachaňou. Precestovali sme viacero európskych štátov, neviem, či sa mi ešte niečo podobné podarí. Najpamätnejší bol v nórskom Arendale, kde sme po 37 hodinovej ceste vyhrali o šesť gólov. Keď som vystúpil z autobusu, myslel, som, že sa nepostavím na nohy.
Prečo ste sa rozhodli na odchod v rozohratej sezóne?
- Cítil som, že je čas na zmenu, po rokoch skvelej partie sa v klube situácia menila, už to nebolo ako kedysi. Mal som niekoľko ponúk, prednosť dostala Šaľa, kde som bol po Fabiánovi a Repáňovi opäť najmladší gólman. Odohral som polovicu sezóny a prispel k striebru. Zlato sa mi stále vyhýba (smiech).
Po sezóne nasledoval presun opäť južným smerom. Ako hodnotíte prvú zahraničnú sezónu?
- Nováčik maďarskej ligy Ferencváros Budapešť hľadal posilu do brány v svojej premiérovej sezóne. Cieľom klubu bolo udržanie sa v súťaži, čo sa s odretými ušami na poslednú chvíľu podarilo. Nemali sme veľké oči, pred sezónou šesť hráčov prišlo, ale šesť odišlo, čo bola veľká zmena. Po polovici súťaže sme boli jasne poslední s jedinou výhrou doma s Vácom 24:23. Vedenie vymenilo trénera, prišli posily a v závere kalendárneho roka sme uhrali remízu a dvakrát vyhrali. Najdôležitejší bol zápas štyri dni pred Vianocami, kedy sme druhýkrát zdolali najväčšieho konkurenta v boji o záchranu Vác na jeho palubovke 28:26. Boj o udržanie rozhodlo posledné kolo, pred ktorým sme mali o bod viac ako Vác. Ten zdolal doma posledný Orosházi a my sme museli bodovať v rovnako ohrozenom Gyongosi, ktorý mal iba o bod viac. Po dobrom začiatku sme prehrávali už o päť gólov, ale v hektickom závere nám remíza 26:26 stačila na záchranu. Cieľ bol splnený, ale stálo to obrovské množstvo fyzických a psychických síl.
Maďarčina je veľmi ťažký jazyk, nerobila vám problémy rečová bariéra?
- V Budapešti je rozvinutý turizmus, dá sa dobre dohovoriť anglicky, preto aj s hráčmi sa dalo pokonverzovať v tejto reči. V menších vidieckych kluboch to je horšie, čo hovorili aj moji bývalí spoluhráči. Neostáva mi nič, iba sa individuálne učiť maďarčinu zo slovníkov, sledujem filmy v televízii, učím sa. V klube sme mali na začiatku sezónu slovenského kondičného trénera, ktorý odišiel. Ostal som sám Slovák. V zime prišiel Čiernohorec, ale s tým sa veľmi komunikovať nedalo. Ešteže v Budapešti som s priateľkou, ktorá hrá volejbal.
Koľko priestoru ste dostávali v zápasoch?
- Zo začiatku som bol jednotkou, ale nový tréner razil filozofiu rotácie brankárov. S Levente Nagyom sme si viac delili čas v bráne, nik nebol jednotka ani dvojka. Tréner jedného z nás poslal do brány, a keď sa nedarilo, išiel druhý. Spočiatku som bol nesvoj, ale potom som si zvykol. Ak sa nedarí, brankárovi prospeje oddych na lavičke, nechá si prejsť momenty hlavou a môže si lepšie „prečítať“ strelcov.
Je veľký rozdiel medzi zázemím u nás a v zahraničí?
- Áno, v Maďarsku je postarané o všetko, rehabilitácia, špeciálni tréneri, maséri, neustále k dispozícii. Ďalej je to oveľa väčší záujem médií a verejnosti, fanúšikovia chodia vo veľkom počte, k dispozícii sú obchody s klubovými suvenírmi. Máme čo doháňať.
