HORNÁ MARIKOVÁ. Marikovské slávnosti organizujú v obci už štvrťstoročie.
Aj vďaka nim zachovávajú tradície starých otcov a materí pre budúce generácie.Od začiatku sa snažia dať podujatiu punc kvality.
Program bol bohatý
Odborným garantom hornomarikovských slávností je Považské osvetové stredisko.
„Program zostavia tak, aby gradoval, a aby sa predstavil folklór v regióne, ale aj niečo iné, vzdialenejšie,“ hovorí starosta Miroslav Hamar.
Tento rok vystúpili súbory z Marikovskej aj susednej Papradnianskej doliny, tiež z Púchovského regiónu a Moravy. Na pódiu sa predstavili aj folkloristi z Púchova či Trnavy.
Nechýbali remeslá, výstavka krojov Marikovskej doliny, súťaže a tvorivé dielne pre deti, aj dobroty z tradičnej miestnej kuchyne, ale aj z iných častí regiónu.
Vynikajúce pohostenie ponúkali aj poľovníci. K slávnostiam vyšli aj dve zaujímavé knihy.
Zhorený trám bude varovaním pred zlom, pýcha obce sa vracia späť Čítajte Spomienky a návraty domov
Ako prvá sa postavila ako tradične aj teraz na pódium v Hornej Marikovej miestna folklórna skupina Žrnovanka.
Domáci či rodáci si s ňou vždy radi zanôtia pesničky svojho detstva či mladosti. Jednu si s chuťou zaspieval aj Vlado Šikulinec. „Pochádzam odtiaľto, ale odišiel som, keď som bol stredoškolák,“ prezradil. Teraz býva v Žiline, slávnosti v rodnej obci si však nikdy nenechá ujsť.
„Ide už o povinnosť, ktorú nemôžem vynechať. Máme tu rodinný dom, stretávame sa radi v našej dedine. No ešte chodíme aj na heligónky, ktoré budú čoskoro.“
Videl aj knižku s marikovskými nárečovými slovami, ktorú uviedli do života počas slávností a ocenil myšlienku vydať ju.
Pre neho je špeciálnym slovíčkom, ktoré mu z detstva utkvelo z dediny v pamäti, „horejdá“.
Slovíčko sa používalo, ak niekto kráčal hore vŕškom.
Ľudia, ktorí pochádzajú z Hornej Marikovej, sú pyšní na slávnosti a aj svoju rodnú obec majú veľmi radi.
„Bývame tu, aj sme bývali. Žila som dvadsať rokov aj v Považskej, ale na staré kolená som sa vrátila zase len sem,“ povedala Lýdia Štrichelová.
Jozef Buday vyzdvihol myšlienku organizovania slávností.
„Obec vďaka nim žije. Zámer bol výborný, podujatie sa ujalo a z roka na rok je lepšie. Každý sa naň teší,“ skonštatoval.
Hornomarikovčania majú aj svojské pesničky Čítajte Aj susedom sa páčilo
Na podujatie radi prídu aj ľudia zo susednej Dolnej Marikovej.
Veď kedysi sa nedelili, bola jednoducho Mariková, k rozdeleniu na Hornú a Dolnú prišlo až neskôr. Takže určite tú časť vyššie v horách stále považujú aj za svoju. „Som tu teraz prvýkrát a príjemne ma prekvapili. Zorganizované ich majú výborne. Vyzerá to perfektne,“ pochválila Veronika Kapitániková s tým, že aj stánky s naozaj tradičnými vecami ju prekvapili.
„Aj pohostenia je dosť a výborné,“ dodala s tým, že sa jej pozdával hlavne poľovnícky gulášik. Prišla aj s kamarátom Radoslavom Haroníkom, tiež bol prvýkrát a páčilo sa mu. „Na budúci rok sa vyberieme určite zase,“ skonštatoval.
Kút pod Javorníkmi objavil len nedávno
Pri prehliadke tradičnej drevenice sme zastihli Milana Koniara z Púchova.
Obydlia miestnych ľudí sa mu zdali maličké na počet ľudí, ktorý ich obýval. „Bývam v Púchove, ale som z Liptova. Ten je viac rozložitý, v Marikovej sú však hlboké doliny. Krásny, ale drsný kraj, nežilo sa tu asi ľahko, ťažšie sa asi aj urodilo,“ povedal.
Na slávnosti prišiel pán Koniar na bicykli. „Objavujem na ňom svet. Rakúsko, Taliansko, Slovisko, Maďarsko,“ skonštatoval aktívny dôchodca. Marikovú objavil pre športové vyžitie v zime.
„Bol som tu prvýkrát lyžovať. Veľmi som o stredisku nepočul, syn ma upozornil, tak sme šli a chytili sme ešte posledný sneh. Dobrá lyžovačka.“
Do dediny pod Javorníkmi sa rád vrátil aj teraz v lete. Samozrejme, tiež na bicykli.
Varili poľovnícky guláš a hodnotili parohy Čítajte Smiechoty nad slovníkom
Na slávnostiach sa zíde vždy aj veľa folkloristov z iných regió-nov. Matina Rosinu a Richarda Benecha veľmi zaujala kniha s nárečovými slovami. Veľmi sa na nej zabávali.
„No nemôžeme to vysvetliť celkom otvorene, lebo sú tu aj slovíčka, ktoré možno len čítať, nie však nahlas rozprávať,“ poznamenal so smiechom Martin Rosina z folklórneho súboru Váh z Púchova.
Hľadali tu aj jedno konkrétne slovíčko, ktoré však v slovníku nebolo.
Na čom sa maškrtilo?
Už tradične bývajú na slávnostiach aj stánky s tradičnými dobrotami. Typickým jedlom sú zemiakové placky, tu im hovoria pagáče. Do stánku však pripravili šikovné miestne kuchárky poriadne hrubú krúpnu babu, do ktorej idú tiež zemiaky. „No a ešte slaninka, klobása, veľa cesnaku,“ povedala Zuzana Repíková. Ženičky napiekli aj čučoriedkové koláče, koláče z lístkového cesta a oškvarkové pagáče.
Navarili vynikajúcu držkovú a pre účinkujúcich maďarský guláš. „Spať sme išli o tretej ráno,“ prezradila pani Repíková. Jej kamarátka Jana Mančíková dodala, že takto to bolo dve noci po sebe.
Dobroty predávali aj Nimničanky. „Máme všeličo,“ povedala Zdenka Pechová, ktorá tiež pripravila niekoľko dobrôt.
Pochádza však z Lysej pod Makytou a päťdesiat rokov je vydatá v Nimnici, tak jej dobroty boli z oboch kútov. „U nás sa robili hodne kapustníky a teraz sa robia aj moravské koláče. Tiež jablkové plnené koláče musia byť. Základom stravy však boli zemiakové placky,“ prezradila s tým, že ich zvykli piecť hlavne na šporáku, len tak na platni. Jej manžel má vraj takéto doteraz najradšej. Upiecť si ich vie aj sám.
