DUBNICA. O kolkárskej histórii, súčasnosti, ale aj budúcnosti sme sa rozprávali s Jánom Kebískom, ktorý hrá už viac ako päťdesiat rokov.
Aké boli vaše športové začiatky?
– Kolkársky oddiel Spartak Dubnica vznikol v roku 1947, vtedy som bol ešte malý chlapec. V škole, ktorá je dnes cirkevnou, nás viedol veľký športový nadšenec telocvikár Dolinský. Nehrali sme len futbal, ale robili takmer všetko – atletiku, hádzanú, volejbal. Cvičili sme aj spartakiádu, na čo sme sa vždy veľmi tešili a neprekážalo nám nacvičovať ani skoro ráno pred vyučovaním. Odmenou bola účasť na Strahove, kam som sa dostal. Najviac ma bavil futbal, ktorý som hral až do dorastu, spoluhráčmi boli dnes už nebohý bývalý atlét a vtedy vynikajúci brankár Pavol Rajec či Laco Živčic alebo Tibor Chňapek. Počas zimnej prípravy, keď sme behali v snehu po odhrnutom chodníku, nám tréner meral tep a tlak. Keď zbadal moje hodnoty, hneď ma hnal k lekárovi. Na vojenskom odvode mi zistili vrodenú srdcovú chybu, čo znamenalo nielen modrú knižku, ale aj koniec s futbalom. Ten by som asi aj tak zanechal, pretože na priemyslovke bolo veľa učenia. Bez športu som ostať nechcel, a tak som sa dal na kolky.
Florbalistka Michaela Šponiarova získala angažmá v krajine vicemajstrov sveta Čítajte Prečo ste si vybrali práve tento, kedysi nazývaný „krčmový“ šport?
- Otec chodil hrávať do kolkárne, ktorá bola pri futbalovom štadióne, tam, kde sa dnes hrá bowling. Vtedy tam bola iba dvojdráha aj s krčmou a v roku 1957 pribudla administratívna budova. Ako chlapci sme sa tešili na zápasy, kolky sme stavali ručne, za hodinu bola koruna a za zápas sme si zarobili aj štyri koruny. Začínal som ako dorastenec, bolo nás veľa, v jednom čase existovali v Dubnici až tri tímy mužov a rovnaký počet dorastencov, o čom môžeme dnes len snívať.
Aká bola organizácia a úroveň súťaží?
- V bývalom považskobystrickom okrese sme boli jediný klub, aj keď kolky sa hrávali aj v Považskej Bystrici. Hrali sa krajské súťaže, my sme boli v Stredoslovenskom kraji, kde našimi súpermi boli Žilina, Trstená, Banská Bystrica, Lučenec, Hnúšťa, Handlová a ďalšie. Bola to kvalitná súťaž, mala vysokú úroveň. Vďaka finančnej podpore fabriky sme mali dobré podmienky na prípravu a dosahovali slušné výsledky.
Vo väčšine športov je dôležité domáce prostredie, je tomu tak aj pri kolkov?
- Prvé dráhy bývali drevené, v Dubnici bola v známej krčme Šanghaj. Neskôr ich nahradili asfaltové dráhy, ale aj pri nich bol rozdiel, či ich položili asfaltéri, alebo iba tzv. majstri. Každá dráha mala svoje špecifiká, v Lučenci domáci využívali malý skon, čím sa dostávali do výhody. Po zavedení povinnej kolaudácie, kde sa nesmeli prekročiť odchýlky, sa rozdiely začali stierať. Keď prišla doba saduritu, ktorý sa vylial na dráhu a po zatvrdnutí bola dráha absolútne rovná. Podobné to bolo aj s divákmi, ktorí chodili pozerať na zápasy. Väčšinou bol blízko bufet, tak popíjali a povzbudzovali. Pri hre divákov nevnímam, horšie je to, ak sa nedarí, vtedy počuť všetko (smiech).
Zažili ste éru drevených kolkov, poznať rozdiel oproti dnešným umelým?
- Hrať s drevenými kolkami bola hudba pre uši, po páde na drevenú dráhu krásne hrkotali, čo pri dnešných umelých už nie je. Nevýhodou bolo, že sa dosť často lámali, najmä pri silných hodoch.
Kedy ste prvýkrát okúsili dres dubnického A tímu?
- Pri množstve hráčov to nebolo jednoduché, začínal som v béčku, pretože v prvom družstve boli starší a skúsení borci, na ktorých sme my ostatní pozerali s obdivom. Trénovali sme dvakrát týždenne a v sobotu hrali zápasy, čo bola dobrá príprava a škola. Dva roky som hral v B tíme, až potom, keď starší hráči končili, uvoľnilo sa miesto pre ďalších, medzi ktorých som patril aj ja. Prvý zápas, kde som nastúpil za mužov, bol v Myjave, ktorá mala vtedy kvalitný tím. Zhodil som 382 kolkov, čo sa mi málilo. Optimom bol výkon okolo 400 kolkov.
Postupne ste sa prepracovali medzi najlepších, akými úspechmi sa môžete pochváliť?
- Vrcholom boli celoročné krajské súťaže, ale pre jednotlivcov boli dôležité výkonnostné triedy, Kritériá boli náročné, na tretiu výkonnostnú triedu stačilo 380 kolkov, na druhú štyristo a na prvú ešte viac. Splnenie nebolo jednoduché, pretože kolkár musel výkon dosiahnuť v roku trikrát a na troch rôznych dráhach. Komu sa to nepodarilo prišiel o triedu.
Dubnica bola aj majstrom kraja boli sme aj majstri, spolu s Vrútkami, Žilinou a Banskou Bystricou sme dlho patrili medzi najlepšiu štvoricu tímov. Jednotlivci hrali krajské prebory, z ktorých mám päť zlatých medailí a viacero druhých a tretích miest. Majster kraja mal istú miestenku na majstrovstvá Slovenska a Československa. Vtedy bola obrovská konkurencia, kolkárov a kvalitných bolo veľa. Mojím najväčším úspechom medzi jednotlivcami bolo ôsme miesto na majstrovstvách Slovenska a jedenáste na majstrovstvách Československa.
Sláva dubnických kolkov pokračovala, no potom prišiel nečakaný obrat. Ako sa na to dívate s odstupom rokov?
- Koncom 70 - rokov sme mali výborné družstvo a dosiahli množstvo úspechov. Postúpili sme až do 2. ligy, po reorganizácii sme hrali tri roky najvyššiu celoslovenskú súťaž, no došli financie a bol koniec.
Ďalším úderom bolo zrušenie kolkárne, neuvažovali ste o úplnom konci?
- Po nežnej revolúcii sme ešte hrávali, no po zmene majiteľov sme sa ešte pred súťažou pýtali, či máme podať prihlášku do súťaže. Dostali sme kladnú odpoveď, no zo dňa na deň bolo všetko inak. Kolkáreň sa zlikvidovala a nahradil ju bowling. Kolky sú naša láska a do tohto športu sme boli „zažratí,“ dočasné útočisko sme našli Trenčíne a neskôr v Novom Meste nad Váhom. Žiaľ, z rôznych dôvodov sme tam nemohli ostať. Keď v Starej Turej otvorili novú štvordráhu, ponúkli sme spoluprácu s tým, že budeme u nich hrávať, ale v názve bude figurovať aj Dubnica. Dohodli sme sa a udržujeme tradíciu dubnických kolkov, aj keď v dobrovoľnom vyhnanstve.
Slovenskí kolkári dosahujú veľké úspechy na šampionátoch, Podbrezová vyhrala Ligu majstrov, no veľkou konkurenciou je bowling. Hrávate ho?
- Kolky sú oveľa namáhavejšie a náročnejšie najmä na presnosť. Tri kroky rozbeh, prudké zabrzdenie a správne položenie takmer trojkilogramovej gule na stred. Dôležité je nedívať sa na kolky, ale na miesto, kam guľu pokladáme. Kolkár dokáže hrať bowling, no opačne je to oveľa ťažšie. Občas si idem zahrať aj ja s kamarátmi, no kolky sú kolky.
Ako si udržiavate dlhovekovosť v tomto fyzicky náročnom športe?
- Dôležitá je rozcvička, nielen pred zápasom, ale aj pred tréningom. Kedysi sme hrávali nohejbal a behali, dôležité je preťahovanie a dôsledná rozcvička a strečing. Trpia najmä kríže, je tu jednostranné zaťaženie. Kolky sú zázračný šport, keď prídem na dráhu, nič ma nebolí. To príde až po zápase.
Veríte, že si ešte niekedy zahráte aj v Dubnici?
- Bolo by pekné vrátiť zašlú slávu, ale nie je to jednoduché. Možno sa nájde niekto, kto by do svojho projektu zaprojektoval aj kolkársku dráhu. Stačí plocha 30 x 12 metrov. Ak by sa to podarilo, radi by sme sa vrátili a pritiahli aj ďalších adeptov. Verím, že sa toho ešte dožijem.
