PRIEVIDZA. V auguste 1968 sa tanky vojsk Varšavskej zmluvy presúvali aj cez hornú Nitru. Aj keď mal vtedy len tri roky, Ľubomír Kutaš má doposiaľ v pamäti to, ako ich z balkóna bytu, kde vtedy býval, sledoval spolu s otcom.
„Bývali sme vtedy za budovou okresného súdu a po ulici smerom ku Carpathii išla kolóna tankov. Otec ma vtedy zobral na ruky na balkóne a z neho sme sledovali, ako sa tanky presúvajú a ruských vojakov, ktorí tam v nich boli.
Koľko tam bolo tankov, neviem, mal som vtedy len niečo cez tri roky a pamätám si z toho obdobia len útržky, ale viem, že v každej veži na tanku bol do pol pása vystrčený vojak, ktorý mal samopal.
Spod pásov tankov, ako sa presúvali po ulici, lietali iskry, keďže v tej dobe tam bola ulica vydláždená mačacími hlavami,“ spomenul si Kutaš.
Pokrikovala na ruských vojakov
Jeho krstná mama mu rozprávala, že z toho istého balkóna pokrikovala na ruských vojakov, lebo vtedy vládla všeobecná miera nespokojnosti s návštevou vojsk Varšavskej zmluvy.
Vtedy jeden z ruských vojakov vystrelil dávku zo samopalu smerom na náš bytový dom. Chvalabohu, nikomu sa nič nestalo.
Otec a krstná mama mi tiež rozprávali, že potom už nemali vôbec chuť niečo komentovať, alebo sa ukazovať na balkóne, priblížil.
„Vojaci strieľali i na bývalý hotel Hviezda na Námestí slobody. Dlhé roky tam boli ešte aj stopy po guľkách, po dávke zo samopalu alebo nejakej automatickej zbrane. Rodičia mi to ukazovali s tým, že aj toto sa dialo a takýmto spôsobom to prebiehalo,“ doplnil Kutaš. Tanky vojsk Varšavskej zmluvy sa zastavili aj v Handlovej.
August 1968 v Handlovej nebol spojený s krutými udalosťami.
„Prechádzala tadiaľto vojenská jednotka, ktorá sa tu na niekoľko dní zastavila. Vojaci tu boli pokojní, nestrieľalo sa tu. Ich delá aj tanky boli rozmiestnené po celom námestí. Avšak pred starou obuvou, kde je dnes banka, bol odstavený jeden tank, okolo neho stáli ruskí vojaci a Handlovčania. Tank začal otáčať svojou hlavňou, následne naštartoval a pridal, olej, ktorý vlastne vyfŕkol z motora, ostriekal všetkých naokolo,“ spomenula historička Jana Oswaldová.
Jedným z ofŕkaných prihliadajúcich sa bola podľa nej jej mama, ktorá si na august 1968 spomína práve takýmto spôsobom. Trojročnému dieťaťu nevysvetlíte inváziu spojeneckých vojsk, ale téma bola pravdepodobne preberaná v každej jednej domácnosti roky a roky ďalej.
Človek si zvykne aj na šibenicu
„Prišli normalizačné 70. roky, tam to bolo cítiť veľmi intenzívne, politický tlak na stúpencov režimu a väčší na jeho oponentov. Neskôr u nás debaty prebiehali, ale priznám sa, že po čase sme si ako keby zvykli. Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu,“ povedal Kutaš.
Prešlo päť, šesť rokov, keď Prievidžan dorastal do puberty, už sa však invázia podľa neho nespomínala, len sa konštatovalo, že sú tu spojenecké vojská, doma, v rodinných kruhoch sa vyslovoval nesúhlas, ale ďalšie komentáre boli absolútne zbytočné.
„Škola bola vtedy monotematicky zameraná z pohľadu komentovania situácie v roku 1968, učili sme sa tam o tom, akým spôsobom to prebiehalo, ale bolo to skreslené, tendenčné. Boli tam závery 15. zjazdu, ktorý bol, ak si dobre pamätám, konsolidačný a v zmysle neho sa postupovalo. Tam nebolo čo riešiť až do roku 1989,“ dodal.
„Do Handlovej prišli vojaci od Žiaru nad Hronom, následne sa presúvali na Prievidzu. Posádky, ktoré hornou Nitrou prechádzali, sa dostali aj do vojenského strediska v Zemianskych Kostoľanoch, kde po odchode ruských vojakov ostala dislokovaná skupina, ktorá tu bola až do roku 1990, teda do deložovania všetkých ruských vojakov z územia bývalého Československa,“ uzavrela Oswaldová.
