Ján Žitňan má dnes 75 rokov. Narodil sa v Kežmarku, v päťdesiatych rokoch sa s rodinou prisťahovali najskôr do Trenčianskej Teplej a potom do Trenčína.
Vyučil sa v odevných závodoch ako brusič kovov, kde ho ako vzorného učňa navrhli na členstvo v komunistickej strane. Do strany ho prijali počas vojenskej služby.
„Po vojne som zostal robiť v odevných závodoch, robil som na brúske kovov. Mal som na starosti aj pokladňu straníckej organizácie, už tam som postrehol, že robotníci poctivo platia stranícke známky, a ako ťažko dostať peniaze od vedúcich pracovníkov.
Nepáčilo sa mi to, preto som prichádzal s vrchnosťou do prvých konfliktov,“ spomína na šesťdesiate roky Ján Žitňan.
O svojich skúsenostiach, rodinkárstve a úzkej skupine ľudí, ktorá v podniku rozhodovala takmer o všetkom, neskôr otvorene porozprával na jednej besede denníka Smena, z ktorej záznam vyšiel v novinách.
Po návrate z vojenského cvičenia ho preto v roku 1968 preradili na iné miesto.
Kristepane, čo sa tu deje?
„Napriek tomu to bol pre mňa taký normálny život. V roku 1968 som bol druhý rok ženatý, čakali sme dieťa. Už predtým sa zdalo, že režim trochu uvoľňuje opraty, vyzeralo to nádejne, že povolia mladým remeselníkom nejaké ústupky, že sa čosi otočí. O politiku som sa však ako mladý človek nejako špeciálne nezaujímal,“ hovorí Žitňan.
21. august ho zastihol v byte na Sihoti.
„Do odevných závodov som chodil na motorke alebo na bicykli. Išiel som ráno pred šiestou okolo „Okruhu“, videl som tanky, hovorím si, Kristepane, čo sa tu deje?
Na chvíľu som sa zastavil, videl som mladých, špinavých vojakov, ako tam sedeli na tankoch, ľudia po nich kadečo vykrikovali,“ spomína Žitňan.
Príchod tankov zastavil prácu v odevných závodoch.
Tak ju dáme dole, no a čo?
„Ľudia síce zapli stroje, akože sa začalo pracovať, ale nikto nič nerobil. Vytvorili sa debatné krúžky, všetci živo debatovali a rozoberali, čo sa stalo. Medzitým, ani neviem ako a kto, ale niekto povedal, že hentá veľká červená hviezda nad kotolňou, čo tu na nás svieti. Povedal som, tak ju dáme dole, no a čo? Zavolal som ešte dvoch chalanov, vyšli sme hore na strechu.
Mali sme aj strach, bolo to vysoko, hviezda bola veľkou dominantou odevných závodov, v noci aj svietila. Elektrikár to odpojil, my sme ju odmontovali a zhodili dolu na kopu uhlia,“ povedal.
Mohli nás zastreliť
Samotnú udalosť v ten deň ani nasledujúce podľa neho nikto neriešil.
„Padla jedna hviezda, pre mňa to skončilo. Bol som si istý, že nás pri tom nikto nevidel. Vôbec som nad tým ďalej nerozmýšľal, že by som sa bál, čo bude, vôbec nič.
Keď nad tým spätne rozmýšľam, bolo to nebezpečné, v meste boli vojaci, pokojne nás mohol nejaký snajper zastreliť, boli sme tam ako vrabce na streche. To si však človek domyslí až potom.“
Žitňan o niekoľko mesiacov zmenil prácu, dôvodom nebola akcia z augusta. Keď o niekoľko mesiacov prišiel do odevných závodov pozrieť bývalých kolegov, dozvedel sa, že niekto sa chodí vypytovať na zhodenú hviezdu, kto ju zhodil a čo sa s ňou stalo.
„Prešli asi dva roky a naraz bum. Polícia, výsluchy, vyšetrovačka. Dozvedel som sa, že nás udal ten elektrikár, čo tú hviezdu odpájal. Nastali zlé časy. Bol som asi dva-trikrát na výsluchu, zažil som nepríjemný psychický teror. Nič som nezapieral, priznal som sa, áno, spravili sme to, dali sme hviezdu dole. Nemali sem chodiť, na čo sem prišli?“ spomína dnes Žitňan.
Po troch súdnych pojednávaniach dostali traja mladíci, ktorí päťcípu hviezdu zhodili, štyri mesiace väzenia za hanobenie štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho predstaviteľa a poškodzovanie majetku v socialistickom vlastníctve.
„Mňa označili za vodcu skupiny. Doma som mal v tom čase už dve malé deti, boli to ťažké chvíle. Našťastie, manželku táto udalosť v práci neovplyvnila, doplatila na to však moja sestra, ktorá bola riaditeľkou Detského domova v Piešťanoch. Vyhodili ju, pretože zamlčala to, že ja som bol odsúdený,“ povedal Žitňan.
Zhodenie hviezdy dnes napriek všetkému neľutuje.
„Stálo to za to, bola to životná skúsenosť, že som sa rozhodol niečo s tým spraviť,“ uzavrel Ján Žitňan.
