CHICAGO, PUCHOV – Na turnaji pri príležitosti 50. výročia založenia špeciálnych olympiád štartovalo šestnásť mužských a osem ženských tímov. Obrovský úspech dosiahli slovenské dievčatá, ktoré získali zlaté medaily. O skvelom výsledku sme sa rozprávali s trénerom Stanislavom Mrázom.
Vlani ste viedli futbalovú prípravku Púchova a v závere sezóny ste boli aj na lavičke mužského tímu. Ako ste sa dostali k dievčenskému tímu v unifikovanom futbale?
Kataríne Krajňákovej prekazil tohtoročný zlatý hetrik pokazený žalúdok Čítajte - Začiatkom marca ma oslovil Vladimír Lupták zo Slovenského futbalového zväzu, či by som bol ochotný trénovať slovenský výber. K mládeži mám blízko, v minulosti som už viedol aj púchovské ženy, no unifikovaný futbal je niečo iné. Prikývol som a dal sa do práce. Aj keď si tréner väčšinou vyberá hráčky do tímu, u mňa to neplatilo. Dievčatá zo špeciálnej školy v Žiline doplnili futbalistky prvoligovej Žiliny, ktoré odporučil Majo Dlobík.
Skĺbiť mentálne hendikepované hráčky (športovkyne) s ostatnými spoluhráčkami (partnerkami) nebolo zrejme jednoduché.
– Veľmi nám pomohli sústredenia nielen v sTC Púchov, ale aj kemp v Piešťanoch, kde sa hráčky spoznávali. Vždy som sa snažil pri ubytovaní dievčatá rozdeliť, čo sa osvedčilo. Našli si k sebe cestu, vytvoril sa výborný kolektív a veľké priateľstvá. Dievčatá aj po návrate z USA spolu komunikujú a stretávajú sa. Aj v tom je futbal krásny, že dokáže zmazať rozdiely. Tréningy sme mávali aj v Žiline, kam som za dievčatami dochádzal. V Púchove sme zasa hrávali prípravné zápasy.
Vybrať konečnú zostavu na šampionát asi nebolo jednoduché. Boli aj slzy?
- Ísť nemohli všetky, iba jedenásť hráčok, z toho päť partneriek a šesť športovkýň. Pri záverečnej nominácii, boli prítomní aj rodičia, ktorých som pozval. Pri každej hráčke som vysvetlil, prečo ide alebo nie. Hráčky, ktoré sa do konečnej jedenástky nedostali, moje rozhodnutie rešpektovali.
S akými cieľmi ste cestovali za oceán, poznali ste súperov?
- Cieľ sme nemali, chceli sme hrať čo najlepšie. Boli sme jediný tím z Európy, ďalšími účastníkmi boli USA, Brazília, Keňa, Mexiko, Argentína, Kórejská republika a Bangladéš. V skupine sme až na Keňu mali podľa mena favoritov, no na ihrisku sme zápasy zvládli lepšie.
Podľa akých pravidiel sa hralo?
- Zápasy trvali 2 x 20 minút na ihrisku s rozmermi 50 x 30 metrov, na ihrisku bolo šesť hráčok v poli a brankárka. V každom momente museli byť na ihrisku štyri hendikepované športovkyne, ktoré mohli striedať tiež iba športovkyne. Podobne aj partnerky sa mohli striedať iba vzájomne. Niekedy bolo náročnejšie dávať pozor na striedania a počty športovkýň, ako koučovať zápas, ale s kolegyňou Evkou Gažovou sme to zvládli. Boli aj pokusy podvádzať, na čo doplatil Bangladéš, ktorého hráčky si menili dresy, na čo sa prišlo.
Na turnaji ste za štyri dni odohrali päť víťazných zápasov, aká bola úroveň súperiek?
- V skupine sme postupne zdolali USA 6:2, Brazíliu 5:0 a Keňu 4:0. Dievčatá som pred nasledujúcimi zápasmi musel trochu skrotiť, aby padli z výšin do reality. Pred duelom s Kórejčankami v semifinále som ich zavolal a vytkol im neskorý príchod na raňajky, s tým, že ak chcú byť nedisciplinované, nemuseli sme sem chodiť. Zabralo to, dievčatá podali najlepší výkon a po výhre 2:0 ich čakalo finále s Brazíliou. Na štadióne s kapacitou 45 000 divákov bolo sedem tisíc priaznivcov, ktorí vytvorili výbornú atmosféru. Dievčatá mali trochu zo zápasu strach, bolo to iné ako v skupine. Pomohli nám dva góly, súperky už iba znížili a tak sme sa mohli tešiť z titulu.
Zlato sa patrí osláviť, pripravili ste si niečo špeciálne?
- Ešte pred turnajom som dievčatám povedal, že ak vyhráme, zatancujem im v šatni v legínach. Nezabudli na to, a hneď po finále začali skandovať „legíny, legíny.“ Čo mi ostávali, obliekol som si legíny a s chuti dievčatám zatancoval. Malo to úspech.
Akú mal šampionát úroveň po spoločenskej stránke?
- Akcie pre hendikepovaných sú v Amerike veľmi sledované a podporované. Nechýbalo množstvo celebrít, televízia, o športovcov bol záujem, ľudia sa tešili z každej úspešnej akcie. Ambasádorom akcie podporovanej japonskou automobilkou bol známy vynikajúci futbalista z Pobrežia Slonoviny Didier Drogba, ktorý po turnaji odovzdával medaily, poháre, individuálne ceny prebrali aj dve naše hráčky. Najlepšia strelkyňa dostala zlatú kopačku a brankárka rukavice. Akcia mala vysokú úroveň, všetko klapalo bez chybičky. Boli sme navštíviť aj futbalový tréning miestnych futbalistov. Aj keď iba z okna VIP miestnosti, ale pre dievčatá aj pre nás to bol veľký zážitok. Myslím, že sme Slovensku urobili dobré meno a pomohli unifikovanému športu na Slovensku, čo ocenila aj športová riaditeľka Športových olympiád Slovensko a vedúca našej delegácie Janka Gantnerová.
