VISOLAJE. Oľga Apoleníková bola malé deväťročné dievča. Dodnes sa v jej mysli zasvieti kontrolka, keď počuje zvuk vojenskej techniky. Hneď ju rozozná. Zostali v nej spomienky na rok 1968.
Skôr ako inokedy
V to prázdninové ráno bola na nohách skôr ako inokedy. „Zobudil ma hluk. Tiež sa nám triasla celá chalupa,“ spomína si na osudový augustový deň 1968, keď prechádzali Visolajmi ruské tanky, Oľga Apoleníková. Bývali v druhom dome od hlavnej ceste. Nechápala, čo sa deje. Zľakla sa. Mama jej nakoniec vysvetlila, že na ceste sú vojaci.
„Nezažila som vojnu, ale mala som veľký rešpekt pred kolosmi, ktoré odrazu jazdili po našej ceste,“ hovorí. Niečo nevysvetliteľné, nepríjemné ju určite ovládlo, aj keď jej rodičia ich nestrašili a snažili sa veci riešiť pokojne, držať deti bokom.
Čakali na prestávku
Doma chovali drobnú hydinu, aj husi. Bolo obdobie strnísk, keď chodili na vykosené polia pásť husi. „Strniská boli na druhej strane hlavnej cesty za dedinou. Potrebovali sme ju s
Chodili za nimi do poľa. Mysleli si, že sú na cvičení Čítajte kŕdľom prejsť,“ spomína si pani Oľga. Prvý deň nehnali, to sa neodvážili. Potom na druhý boli nejaké prestávky. „Keď tanky nešli, podarilo sa nám rýchlo prebehnúť na druhú stranu. Museli sme len vystihnúť prestávku.“
Slamený úkryt
Deti nemali na strniskách celkom pokoj. V tie dni bolo veru hlučnejšie ako inokedy cez prázdniny a vládlo zvláštne napätie. Rodičia síce nič nehovorili, ani susedia. Dospelí sa však viac stretávali, hovorili šeptom, viac komunikovali. Po ceste tiahli vojaci s ťažkou technikou a na oblohe bolo vidieť oveľa viac lietadiel. „Lietali často až príliš nizúčko,“ spomína si Oľga Apoleníková.
Na poli, ktoré sa volali Vinica, ležali ešte po žatve porozkladané malé balíky slamy. Netrvalo dlho a vyrástol z nich bunker. Úkryt, ktorý si vytvorili deti pred virvarom, ktorý ich odrazu obklopoval. „Cítili sme sa tam bezpečne. Nikto vlastne nevedel poriadne, čo sa deje a čo bude ďalej. Ešte menej sme všetkému rozumeli my deti,“ hovorí Oľga Apoleníková s tým, ako krásne naivne dúfali, že ich slamený dom ochráni.
Dodnes hneď pozná ten zvuk
Podvečer, keď hnali husi domov, museli zase dlho čakať, aby sa dalo prejsť cez ich inak dosť pokojnú cestu domov. Boli na nej cudzí vojaci a rodičia ich vystríhali. Mali preto rešpekt, obďaleč čakali na prestávku a potom rýchlo do dediny. „Dodnes poznám zvuk vojenského motora. Znie mi výrazne inak ako všetky ostatné. Je jedno, či je to tank, obrnený trasportér alebo veľké nákladné auto. Ten zvuk je podľa mňa špecifický. V mojom detskom mozgu sa usadili naveky,“ dodáva Oľga Apoleníková, ktorá mala v čase invázie ruských vojsk deväť rokov.
Muselo sa zabudnúť
Keď sa potom vrátili deti do školy, všetko začalo byť iné. „Dubčekov obraz zo steny zvesili.
Výstava pre záhradkárov i milovníkov prírody Čítajte Strčili ho do skrine,“ spomína si na školské časy. Spolužiačka ho vybrala a dala aspoň za sklo na skrini. „Nakoniec zmizol celkom,“ dodáva Oľga Apoleníková.
Do pamäti sa jej vryla aj časť básne, ktorú by si veľmi priala počuť ešte raz celú, ale už sa neskôr recitovať nemohla. „Otec robil v Dubnici na vojenskej výrobe. Tam niekto vymyslel básničku Alexandrovi Dubčekovi k narodeninám. Ja som ju aj vedela a recitovala som ju,“ hovorí pani Oľga. V tých pohnutých rokoch sa však s ňou na súťaži už umiestniť nemohla. Zapamätala si len verše, ktoré jej boli ako dieťaťu najbližšie. „Pri kolíske jeho malej, vraj sudička stála. Bolo vidno na nej, že mu čosi dobré priala,“ spomína báseň z detských čias. Potom už ju nikdy viac nepočula a ani ona ju nerecitovala. Muselo sa zabudnúť. A tak zostal len kúsok, ktorý bol jej detskému vnímaniu reality najbližší.
