POVAŽSKÁ BYSTRICA. V roku 1968 bola rodina pani Boženy jednou z tisícok mladých rodín na Slovensku. Spolu s manželom vychovávali tri malé deti, chodili do práce, starali sa o hospodárstvo a popritom prerábali dom, keďže rodina sa rozrástla. Pomoc mali v manželovej mame, ktorá bývala s nimi.
V auguste konečne začali zariaďovať aj izby, ktoré pristavili. Tešili sa aj na novú obývačku. Netrpezlivo očakávali, kedy im ju privezú.
Konečne sa dočkali
Dvadsiateho augusta 1968 mali novú obývačku už doma. „Tak na tento dátum určite nikdy

nezabudnem. Nábytok bol večer konečne aj na svojom mieste a tešili sme sa, že si na druhý deň v novej obývacej izbe posedíme celá rodina,“ spomína si.
Na druhý deň ráno išla aj s manželom do práce. Obaja pracovali v Považských strojárňach. Deti vypravila do školy babka. „Vôbec sme netušili, čo sa deje. Len zrazu prišiel majster a všetkých nás poslal domov, vraj našu krajinu napadli Rusi. Tak rýchlo sme asi ani raz nezdolali cestu domov ako vtedy.“
Oboch manželov hnal hlavne strach o tri deti. „Keď sme prišli domov, v kuchyni na pohovke sedeli vystrašené deti a pri nich ešte vystrašenejšie svokra. Prežila dve svetové vojny a veľmi sa bála, že bude ďalšia. Dokonca už zabezpečila, aby sme v komore mali dostatok základných potravín, pretože sa obávala hladu.“
Najhoršie podľa pani Boženy boli noci, keď ponad mesto preletúvali lietadlá. Aj ona zažila ako dieťa vojnu a bombardovanie a veľmi sa bála o svoje deti. Len ich k sebe pritískala, čo ich chcela ochrániť.
Rodinný dom manželov stál na okraji Považskej Bystrice, mimo hlavnej cesty. Do mesta ani nešla, bála sa.

„Ak sa mám priznať, tak ani neviem, kedy ruské vojsko prechádzalo cez mesto. Do centra sme mali ďaleko, k nám nedoliehal ani zvuk áut a tankov, keď cez mesto prechádzali. Ale strach v nás pretrvával stále. So strachom sme chodili do roboty a z roboty, počúvali správy v rádiu a televízii,“ vysvetľuje.
Najdôležitejšie boli deti
Dni plynuli, život sa začal vracať do normálnych koľají. Mladí rodičia sa opäť dostali do bežného kolotoča starostlivosti o deti a domácnosť. A keď sa aj o situácii na Slovensku rozprávali, vždy tak, aby pred deťmi nedali najavo strach.
„Neboli to ľahké časy. Ale ako sa hovorí, človek si zvykne na všetko. Aj my sme si museli. Život išiel ďalej, museli sme sa starať o rodinu. Našťastie, pre ruskú armádu naše mesto asi zaujímavé nebolo, tak sme jej prítomnosť nepociťovali. To sa nedá povedať o pomeroch, ktoré po jej vpáde do Československa nastali, ale museli sme sa s nimi zmieriť ako všetci ostatní v našom štáte,“ dodala.