PRAZNOV. Víkend v polovici augusta patril v Praznove opäť folklóru. V nedeľu sa v amfiteátri predstavila domáca folklórna skupiny Praznovanka, ale aj folkloristi z regiónu či vzdialenejší hostia. Vystupovali ešte detský folklórny súbor Dúbravček z Plevníka--
Výstava pre záhradkárov i milovníkov prírody Čítajte Drienového, dievčenská spevácka skupina Studnička z Dolnej Marikovej, folklórna skupina Nimničanka z Nimnice, folklórny súbor Bystričan z Považskej Bystrice a Martin Repáň so súrodencami z Terchovej, víťaz súťaže Zem spieva 2018.
Divákov prilákalo určite aj silné zastúpenie Bystričana a Dúbravčeka na slávnostiach. Vďaka vystúpeniu Bystričana sa na pódiu objavilo aj kus myjavského folklóru.
Výnimočné bohatstvo
Súčasťou každých slávností býva už tradične vystúpenie domácej folklórnej skupiny.
Na folklórnej scéne pôsobí už 38 rokov. Všetky piesne, tance aj zvykoslovia čerpajú výhradne z ich dedinky, čo je naozaj vzácnosťou.
„Veľmi sme sa snažili zachovávať to naše regionálne, tradičné,“ hovorí Anna Bazalová, dlhoročná vedúca folklórnej skupiny. Čerpať vraj bolo z čoho. Takým veľkým bohatstvom sa môže pochváliť vraj máloktorá dedina.
„Sami sme netušili pri zakladaní folklórnej skupiny, aké vzácne a výnimočné je bohatstvo, ktoré zbierame,“ dodáva Bazalová.
Pred rokmi ešte žilo veľa starých ľudí, ktorí si pamätali piesne, tance, zvyky. Od nich sme ich stihli zachytiť, naspievať, odpozorovať. Spomína ženičky ako Kamila Dvorščíková,
NIč iné, len hudba, tanec, cvrčky na lúke a nekonečká pohoda na konci sveta Čítajte Sidónia Kulihová, Terézia Gardiánova. „Je ich však oveľa viac. Momentálne mi všetky mená neprichádzajú na um,“ dodáva s tým, že folklórne dedičstvo by sa po rokoch už zbieralo oveľa ťažšie, nenávratne by jeho časť zmizla.
Podľa konkrétnych zážitkov
Anne Bazalovej hodne porozprávala mama, napríklad o zvykoch z drápačiek či svadieb, ale aj iných príležitostí. Boli aj nejaké piesne, ktorých však už bolo menej. „Keď robíme folklórne pásma, je to tiež podľa zážitkov z dediny. Ide o konkrétne výpovede a konanie reálne žijúcich ľudí,“ hovorí Bazalová s tým, že starší členovia súboru si presne pamätajú, o aké príhody z minulosti ide.
V skupine Praznovanka majú však aj veľa mladých, čo ich teší. Bez mladých by to vraj tiež nešlo. „Sme pyšní, že sú medzi nami. Vekové zloženie nášho súboru je od 18 do 87 rokov,“ dodáva Bazalová.
Svadba na dedine
Na folklórnych slávnostiach doma sa predstavila Praznovanka spevmi a tancami, s ktorými úspešne reprezentovala ich dedinu aj mesto Považská Bystrica na slávnostiach vo Východnej. Vystupovali opakovane aj v rozhlase. „Diváci si mohli na slávnostiach v Praznove pozrieť, ako to vyzeralo kedysi na dedine, keď sa šlo od sobáša.,“ hovorí Anna Bazalová. Cestou sa veru všeličo prihodilo. Toto zachytila Praznovanka vo svojom pásme, ktoré zostavili Anna Tomanová a Anna Bazalová.
Najstaršou členkou folklórnej skupiny Praznovanka je Margita Gardianová. Na slávnostiach sedela v hľadisku. Nemohla vystupovať, nedovolili je to zdravotné problémy. „Ale bolo to krásne. Vracala sa mi moja mladosť, keď som na tých našich pozerala,“ prezradila pani
Ak sa otáča, je nervózne, možno len zlenivelo pri fľaši Čítajte Margitka, ktorú teší, že sa zvyky ďalej udržiavajú. „Praznov veru nijako nezaostal, ba práve naopak, na čo som pyšná“ dodáva.
Harmonika, tanec, spev, to muselo v jej živote byť. Vystupovať chodili často. No a folklór pomohol pani Margite, aj keď jej zomrel manžel. Vyše dvadsať rokov je bez neho a aj táto činnosť jej dávala často zabudnúť chvíľami na žiaľ.
Na robotu sa rýchlo zabudlo
Folklór sprevádzal Margitu Gardianovú celý život. „Bez toho to nešlo. Na robotu sa rýchlo zabudlo, keď bola zábava.“ Teší ju, že to čo sa im podarilo z minulosti zachovať, ide teraz aj ďalej do sveta.
Pýtali sme sa pani Margity na jej obľúbenú pesničku. Chvíľu zaváhala, lebo pekné sú vraj všetky, ale nakoniec si predsa len spomenula.
„Očinence moje. Jój, tú si rada zaspievam.“ Teta prezradila, že je to veselá pesnička o dievčati, ktoré sa sťažuje na svoje oči. Vraj na koho sa pozrú, toho ľúbia a potom sú z toho starosti.
Rebrinák aj to ostatné
Teta si zaspomínala aj na dedinskú svadbu. Ako sa vozili sa na rebrinákoch ozdobených omašlenými brezami. A furmani vraj veru rýchlo hnali. „Už sa aj zdalo dakedy, že sa z voza vykocíme,“ smeje sa teta. U nevesty sa potom posedelo, pospievalo a potom sa odobrali k ženíchovi. Zažaté mali aj sviečky a po dedine išli aj s nimi. Veselili sa potom aj u ženícha, kde ich svokra vďačne prijala. „Nebolo to také bohaté ako teraz, to veru nie. Ale veselé veru,“ spomína si teta Margitka.
Kadečo sa aj povystrájalo, malé žartíky, na ktoré sa potom dlho spomínalo. Teta povedala napríklad, čo sa dialo, keď doviedli mladú k svokre a svokrovi do domu. „Na povala lebo v komore už mala ustlanú posceľ. Narichtovali jej to tak, že vyciahli spod matraca desku,“ hovorí so smiechom teta. Posteľ skúšal, samozrejme, družba. No a keď si do nej skočil, skončil rovno na zemi. Oni sa potom len smiali a ešte dlho si z neho uťahovali.
Bohato vyšívané
Pre bohaté tradície, ktoré sa v Praznove zachovali, čerpajú z Praznova aj iní folkloristi. Súbor Považan z Považskej Bystrice si dal nedávno šiť praznovské kroje pre niektoré svoje vystúpenia.
„Sú to zmiešané pocity, lebo niekto si nechce dať uchytiť to svoje. Patríme však pod Považskú Bystricu, tak to môže byť,“ povedala Oľga Tomanová.
Ona aj jej kamarátka Alžbeta Dvorščíková priznávajú, že ich ženský kroj je bohato vyšívaný. Zdobené farebnou výšivkou sú rukávce aj zástera. „Bielulinká biela, ale tiež vyšívaná, bola aj šatka a čepiec. Naše ženy sa rady pekne obliekali. Potrpeli si, aby bolo oblečenie pekné. Aj moja mama vždy išla do kostola či na nejakú slávnosť nádherne načeperená,“ spomína si Oľga Tomanová. Oblečenie na všedný deň nebolo podľa Alžbety Dvorščíkovej také honosné.
„Napríklad aj čepce na všedný deň boli bez čipky, len hladké.“ Na čepiec nosili praznovské ženy vždy aj šatku.
„Keď však pracovali doma, ručník už nemali. Len ho voľne prehodili cez plece,“ dodáva Dvorščíková. Bolo teplo a to by nevydržali. Neodmysliteľnou súčasťou tradičného mužského kroja boli zase huňové nohavice a vyššie čižmy.
