Ladislav Jurovatý starší sa začal drotárstvu intenzívne venovať koncom šesťdesiatych rokov. Nakoniec rozvinul toto remeslo, ktoré je pre Slovákov vzácne charakteristické, do polohy umenia.
Nasleduje ho aj jeho syn Ladislav, ktorý dal tradícii ešte vzácny bonus. Jeho diela sa stávajú aj posolstvom pripomínajúcim ľudské utrpenie, ale aj významné činy dobra. Našepkávajú ľuďom, že svet treba robiť lepším.
Pokračujúca tradícia
Ladislav Jurovatý mladší hovorí, že otec najprv často navštevoval dvoch ešte žijúcich drotárov v Dlhom Poli Jakuba Šeríka a vo Veľkom Rovnom Alexandra Hozáka, ktorí zomreli koncom osemdesiatych rokov. Ako sa vnuk pána Šeríka vrátil do chalupy po dedovi, kde tvorí, tak prichádza aj Ladislav Jurovatý mladší často do Dešnej – Šústového.
Okrem bratislavskej dielne tvorí aj na lazoch v chalupe po otcovi. Kuchyňa je plná spomienok. Na stenách nachádzame výrobky starého drotára, krásne zdobený vešiak či mačku z plechu. Čo otec začal, to syn rozvíja do dokonalosti a okorenil to aj štipkou novátorstva.
Unikátna výstava
V Lúkach otvoria 6. septembra o 17. hodine výstavu venovanú spomienke na otca Ladislava Jurovatého a návštevníci si môžu pozrieť naozaj nádherné drotárske diela od viacerých slovenských autorov.
Spoločnosť odmala
Na to, prečo sa stal pán Jurovatý drotárom, po tom čo robil zlatníka a neskôr zlatníkov učil, má jednoduchú odpoveď. „Mal som to odmalička doma.“ No ešte dodáva, že v zlatníctve nemohol naplno rozvinúť svoju tvorivosť.
Listy od syna, slzy aj sľub, že už žiadna pivnica. Začiatky Slovákov v zahraničí sú ťažké Čítajte
Otec Ladislava Jurovatého pochádza z Lúk, ale on už sa narodil v Bratislave. „Do roku 1958 bývali rodičia v Púchove. Otec robil na Nosickej priehrade,“ hovorí Laco Jurovatý s tým, že má ešte dve staršie sestry. Neskôr pracoval otec v Bratislave v Hydrostave, tiež na ropovode. V Bratislave dostal aj byt. „Mama nechcela zostať na Považí. Narodila sa v Pezinku a neskôr sa presťahovali do hlavného mesta. Nezvykla by si.“
Jurovatí bývali v novom činžiaku na Nivách. Zišla sa tu vynikajúca komunita ľudí, všetci sa medzi sebou dobre poznali. Otec bol aj novátor, medzi prvými mali napríklad doma televízor. „Niekedy sa u nás stretlo aj štyridsať ľudí. Napríklad na športové prenosy. Sedeli po zemi a sledovali.“
Chlapča, tetušky v galériách a umelci
Veľa sa aj debatovalo. Mladý Lacko sa priúčal spoločenskému životu. Už tu na dvoroch medzi činžiakmi, kde sa hrali deti rôznych osobností, prípadne deti, ktoré sa stali osobnosťami, vznikali zárodky pre vzácne kontakty. Všetko neskôr padlo vhod.
Otec dal malému Ladislavovi špecifické detstvo. „Ostatní chalani len behali po dvore, chodili s fotrom na ryby alebo na futbal. Mňa však veľmi ťahal ku kultúre,“ spomína si Jurovatý.
Za svoje veľké srdce dostala ešte jedno Čítajte
Tatko ho odmalička vodil do divadla, na operu, operetu, výstavy, do múzeí a galérií. „Všetky tetušky dôchodkyne, čo robili pri vstupe, ma poznali v rôznych inštitúciách už po mene,“ smeje sa.
Otec bol aj členom Klubu priateľov výtvarného umenia. Študoval diaľkovo popri zamestnaní umenie cez osvetový ústav. „Vždy po nejakej výstave v klube Umelka robila Ľudmila Peterajová aj besedu s autorom. Sedával som tam ako jediné dieťa. Pamätám si Fullu, Bazovského, Weinera Kráľa, Mudrocha, Pribiša, Kostku. Všetkých velikánov výtvarného umenia,“ opisuje dnes už známy drotár.
Potulky po ateliéroch a na debatách u Bártfaya
Chodilo sa dokonca aj na exkurzie po ateliéroch. Bol s otcom v Ružomberku u Fullu, v Martine u Benku a v Bratislave u Kulicha a Bártfaya. K Bártfayovi potom chodil aj neskôr ako mladý umelecký drotár na kávu a debaty, no nielen o umení. „Hlavne o ženách a ich prednostiach,“ dodáva.
