Špecialitou boli sedmičky a chytanie v daždi
DUBNICA NAD VÁHOM. Z okna rodinného domu sa denne pozerá na dubnické športoviská, na ktorých strávil niekoľko desaťročí ako športovec ale aj ako funkcionár.
Ako dieťa ste zažili druhú svetovú vojnu, na čo spomínate z tohto obdobia?
- Narodil som sa v roku 1938 v Žiline, ale vyrastal som v Čadci. Z tých čias si veľmi nepamätám, z rozprávania viem, že Poliaci chceli obsadiť túto časť Československa. Bývali sme v mestskom byte, kde otec pomáhal zranenému partizánovi, ale inak nebolo to tam také dramatické ako v iných častiach Slovenska.
Spomínate si na vaše športové začiatky?
- V základnej škole to bolo ako všade, zahrali sme si futbal, sem-tam nejaká atletika, ale nič organizované. Solídne mi išiel vrh guľou, keď boli školské hry mládeže. Tak som reprezentoval školu. Až v roku 1954, kedy som prišiel na umiestnenku študovať do Dubnice na priemyslovku, kde som sa dostal k hádzanej, ktorú som dovtedy nikdy nevidel. Dnes by to bolo možno neskoro, ale na internáte sme sa dali dohromady viacerí aj s miestnymi chlapcami a prihlásili sa do hádzanárskeho oddielu, ktorý fungoval už tri roky. Bol tam Viktor Husár, bratia Ivan a Rudolf Kyselicovci a ďalší a po krátkom čase sme začali hrať. Boli sme do športu zažratí, na priemyslovke nás viedli športoví nadšenci, profesori Zlatoš a Danko. Keďže aj na novovytvorenom učilišti bolo veľa chlapcov, začali sme súťažne hrávať proti sebe, čo tiež prispelo k rozvoju hádzanej. Zúčastnil som sa v roku 1956 celoslovenských hier mládeže v Košiciach, kde sme ako víťazný kraj postúpili do celoštátneho finále v Moste a skončili na šiestom mieste.
Pamätáte si na svoj prvý zápas a v akej to bolo súťaži?
- Chceli sme hrať, mali chuť, trénovali, a tak nás zaradili do kádra. Hrala sa súťaž Žilinského kraja, ktorá mala na tú dobu kvalitu – Považská Bystrica, Lednické Rovne, Kysucké Nové Mesto, Martin, Bojnice, Lehota pod Vtáčnikom a my. Na prvý zápas si nespomínam, bolo to pred viac ako šesťdesiatimi rokmi.
Prečo ste sa rozhodli stať sa brankárom?
