ZÁRIEČIE. Busta M.R. Štefánika stojí v centre Záriečia od čias prvej Československej republiky. Zmienkam o slovenskom štátnikovi sa komunistickí funkcionári striktne vyhýbali a jeho sochy v regióne demonštratívne ničili. Záriečania si ale svojho generála nedali vziať.
Zhorenisko strašilo na sídlisku dosť dlho. Likvidujú ho Čítajte Československá krv Záriečanov
Máloktorá obec v púchovskom regióne je tak úzko spätá s myšlienkou československej vzájomnosti ako srdce Púchovskej doliny, Záriečie. Možno i preto, že tunajším rodákom koluje v žilách krv českých exulantov, ktorí po bitke na Bielej hore hľadali spásu za uhorskou hranicou. Už v roku 1895, viac ako tri desaťročia pred vznikom spoločného štátu sa Záriečania zúčastnili Národopisnej výstavy československej v Prahe. Dokonca najväčšie zhromaždenie oslavujúce vznik spoločného štátu v regióne sa udialo práve tu a to len pár dní po vyhlásení Československej republiky, 10. novembra 1918. Na lúke pri škole sa zišla celá Púchovská dolina. Ako písali dobové Národnie noviny, len nevládni ostali doma. Článok sršal nadšením a dojatím zo slobody. „Dojímavé bolo ako jeden starček zopäl ruky a ďakoval Bohu pred celým zhromaždením, že mu dal dožiť tej radosti - už teraz pokojne umrem,“ citoval autor účastníka zhromaždenia. Keď sa o sedemnásť rokov neskôr začínala budovať strategická železničná trať spájajúca Horní Lideč s Púchovom, v centre dediny slávnostne odhalili bustu Milana Rastislava Štefánika.
Od železnice k Štefánikovi
Od roku 1932 pracovala v Púchovskej doline Štefánikova spoločnosť. Sídlila v Lazoch pod Makytou a jej členovia udržiavali čulé priateľské vzťahy s regiónom na druhej strane Javorníkov. Na ich kopcoch sa pravidelne pálili vatry vzájomnosti a stretávali krojované skupiny z obcí oboch strán pohoria. Možno práve na týchto stretnutiach sa a zrodila myšlienka nazvať plánovanú železničnú trať, spájajúcu Česko a Slovensko, menom M. R. Štefánika a v súvislosti s tým aj myšlienka vybudovať jeho pomník v Záriečí. Autorom busty Štefánika v známej uniforme francúzskeho generála bol rodák zo Vsetína, sochár, Rudolf Hlavica. Busta stojí na svojom mieste už viac ako osemdesiat rokov. „Stojí tu odkedy si pamätám. Ako deti sme pri ňom sedávali na lavičke, keď sme čakali na hodinu náboženstva,“ povedala pani Zuzana, ktorá má dnes už po sedemdesiatke. Pomník prežil prvú republiku, Slovenský štát i komunistov. Štefánik bol známy svojimi protibolševickými postojmi. a preto ho socialistický dejepis ignoroval. Jeho sochy a vyobrazenia mizli prinajlepšom v depozitoch a aj tu sa schyľovalo k jeho odstráneniu. Keď sa blížil traktor, ktorý mal pomník zbúrať, vybehli chlapi s neďalekej pálenice a v zničení mu zabránili. Takto odvahu Záriečanov opísala milovníčka histórie, Viera Smatúšiková. „Chlapi strážili sochu deň aj noc, aby sa pokus zničiť ju nepodaril.“ Miestni straníci radšej potichu prižmúrili oči, než by riskovali zdravie, a tak Štefánik stojí dodnes.
V Trenčianskych Tepliciach mali ľudia útočiť na raky Čítajte Storočinca ČSR na záriečsky spôsob
Históriu obce si domáci cenia, veď významné dejinné udalosti ich formovali. Veria, že národná hrdosť a láska k vlasti sa začína poznaním svojich koreňov. Založenie prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov si pripomenuli už v lete na Dňoch obce a k výročiu pripravujú aj zvláštne vydanie obecných novín, Záriečan, kde nechýba ani fotografia zo slávnostného odhalenia busty. Špeciálne vydanie novín je zostavené z historických fotografií a článkov z dobovej tlače, z ktorých sme čerpali i my. Za všetky jeden krátky citát z článku Ferdinand Mačenka z Národních listov, ktorý vyšiel v januári 1925 a nádherne ilustruje pocit vzájomnosti z českého pohľadu.
„Púchovská dolina! Svůdná krasavice s dvojí tváří: jedna se usmívá škádlivým veselím Moravy, druhá je obestřena tichým smutkem slovenského pohraničí, kde tvrdý a chudobný život kreslí své nesmazatelné značky do lidských tváří. Vliv blízké Moravy je všude znatelný, nejvíce ovšem na mluvě a písni. Písničky Púchovské doliny! Přál jsem si je slyšeti tu, v téhle dolině a na úbočí hor, když vylétají z úst neviditelných pasaček, ukrytých někde v zášeří stromů...“
