Lazy nie sú Petržálka
Možnosť hovoriť priamo s tvorcami legislatívy o odpadoch využil v diskusných príspevkoch Ján Mičic, starosta obce Lazy pod Makytou. „Každá obec má iné problémy a možnosti so separovaním odpadu. Treba o nich hovoriť a toto je dobrá príležitosť,“ povedal. Zákon neposkytuje veľa možností ako zohľadniť rôznorodé podmienky v rôznych regiónoch Slovenska, ktoré sa výrazne líšia aj v porovnaní dvoch susediacich obcí. Špecifikom Lazov je veľká rozloha, až päťdesiat kilometrov štvorcových a veľký podiel tvorcov odpadu, ktorí nie sú obyvateľmi obce, ale majiteľmi chát a chalúp bez trvalého pobytu. Prezentované percentuálne zloženie odpadu v nádobách, ktoré malo ilustrovať veľké rezervy v triedení videl ako nereálne. „Pomer jednotlivých druhov odpadu je u nás úplne iný, ja obrazne vravím, že niektoré tabuľky a normy boli spracované podľa zloženia odpadu v Petržálke,“ povedal. Na dedine je oproti prezentovanému grafu v odpade minimum biologicky rozložiteľných zložiek, ľudia prirodzene kompostujú. Skôr sa tam v sezóne objaví popol. Problémom je aj to, že štýl života na vidieku, kde si ľudia dopestujú zeleninu, či chovajú zvieratá pre mäso prirodzene prináša menšie množstvo separovateľných obalov, to však nový vzorec výpočtu ceny za uloženie odpadu nereflektuje. Lazy rovnako pociťujú nedostatok financií a ľudí, ktorí by sa odpadu v obci venovali profesionálne.

Treba začať u detí
S názorom kolegu z Púchovskej doliny súhlasí aj starosta Domaniže, František Matušík. „Niektoré zákonné normy akoby vznikali od zeleného stola odtrhnuté od reality,“ povedal. K diskusii prispel príkladom zo separovaného zberu. Obec dokázala vyseparovať 1200 vriec triedeného odpadu, no zazmluvnené tabuľkové počty na jeden odvoz boli nižšie a smetiari takmer polovicu vriec nechali v zbernom dvore. Pri nasledujúcom odvoze sa situácia zopakovala a snaha o zvýšenie percenta triedenia sa míňala účinku. „Ťažko vieme motivovať ľudí k zvýšeniu triedenia, keď nám nakoniec odpad ostane doma. Museli sme pohroziť, že ho spálime, aby nám ho nakoniec odviezli.“ V obci funguje zberný dvor a hľadajú možnosti ako adresne separovať, napríklad pridelením kódov každej domácnosti. Kódy by bolo možné lepiť priamo na vrecia s vyseparovanými komoditami a pomocou čítačky kódov by bol presný a aktuálny prehľad o miere triedenia každého obyvateľa. Zozbierané údaje by sa tak každému mohli premietnuť do ceny za uloženie odpadu. Starosta vkladá nádej hlavne do výchovy mladej generácie. Mladí musia vnímať triedenie odpadu a šetrný vzťah k životnému prostrediu ako samozrejmosť. „Darmo sa budeme porovnávať s Rakúskom, u nás majú ľudia inú mentalitu. Musíme zmeniť myslenie ľudí a to potrvá generácie.“

Inak na dedine, inak v meste
Mestám robí v súvislosti s triedením odpadu najviac starostí anonymita obyvateľov sídlisk.
Motivovať ľudí adresne podľa domácností je nemožné. Kontajnery na separovaný odpad sú síce dávno štandardom, no ochota triediť odpad je malá. „Dobré skúsenosti máme so zbernými strediskami, ktoré umiestňujeme v najobývanejších častiach mesta. Ľudia ich využívajú,“ povedala o situácii v Považskej Bystrici, vedúca odboru prevádzky, údržby a služieb mesta, Jana Mičková. Jednou z možností ako zainteresovať komunity jednotlivých bytových domov v Považskej Bystrici by mohlo v budúcnosti byť čipovanie zberných kontajnerov. Veľkým problémom je nízka miera triedenia odpadu v obchodných centrách na ktoré nemá miestna samospráva účinné páky, ale patria medzi významných tvorcov odpadu, ktorý má vysokú zložku vytriediteľných obalových materiálov. „Nemáme možnosť ich skontrolovať a nový zákon to nerieši,“ povedala Mičková. Mesto napriek problémom nevidí riešenie v represii, ale osvete v školách a na mestských akciách. Uvítalo by, keby bol zákon o odpadoch prepojený viac medzi rezortmi a zaväzoval aj Ministerstvo školstva k cieleným učebným programom vo všetkých úrovniach škôl, alebo Ministerstvo kultúry k propagácii triedenia napríklad prostredníctvom špeciálnych televíznych formátov.