NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Rozkladajúce sa telá mŕtvych vojakov, mŕtvolný zápach šíriaci sa obcami, riziko nákazy z postrieľaných tiel.
Apokalypsa, ktorá sa aj v našom regióne opakovala počas 2. svetovej vojny. Predovšetkým obyvatelia obcí sa museli postarať o rýchle pochovanie mŕtvych a často na nepoznanie zmrzačených tiel.
Sovietov a Rumunov zvážali na centrálny cintorín
Rumunskí vojaci Teodorescu Dumitru – Moravské Lieskové, Arion Ch. Ilie – Trenčianske Teplice, Grigoriu Constantin – Chocholná, Tarca Ion – Bobot, Lotz Fridrich – Nové Mesto nad Váhom, Chirila Nic. Lazar – Piešťany a množstvo ďalších. Vojaci Červenej armády F. Jakovlev, Poltorakov, V. Grigorev, S. Alabin, R. Azizov, M. Chormenzoef, Tojčenko a množstvo ďalších.
A pri každom z nich mesto Bánovce nad Bebravou. A k tomu strohý dátum: 1945.
Tisíce mŕtvych osloboditeľov, ktorých po exhumácii krátko po vojne identifikovali. Tisíce ďalších, pri ktorých je tabuľka s nápisom vojak neznámy.
Sochu generála Štefánika v Trenčíne zvalili bagrom. Hlava skončila v studni Čítajte Telá vojakov spojeneckých armád, ktorí zahynuli v novomestsko – trenčianskom regióne počas oslobodzovania, putovali krátko po exhumácii v masových hroboch na centrálny vojenský cintorín vo Zvolene.
Nemecké obete boli z nášho regiónu po exhumácii pochované aj na vojenskom cintoríne vo Važci. Ale až desiatky rokov od ukončenia 2. svetovej vojny.
Príslušníci ktorých armád z cudzích krajín v najväčšom množstve zahynuli v našom regióne?
– Padlo tu mŕtvych najviac Rusov a Rumunov. Z druhej strany tu zahynulo najviac Nemcov. A tiež Maďarov, ktorí bojovali po ich boku. Samozrejme, zahynul tu aj veľký počet Slovákov a Čechov, príslušníkov 1. Československého armádneho zboru, a Slovákov, ktorí boli členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
Akým spôsobom sa pochovávali mŕtvi vojaci v našom regióne na oboch stranách?
Objavili sme hrob slobodníka Fritza Begandera Čítajte – Bol v tom obrovský rozdiel podľa toho, o aké boje išlo. Keď išlo o partizánske boje, tak po stiahnutí sa partizánov zostali mŕtvi nemeckí vojaci. Nemci tu mali zázemie, tak ich slávnostne stihli pochovať. Telá mŕtvych partizánov zvyčajne pochovali miestni obyvatelia niekde v blízkosti. Napríklad aj v Cetune. Niekedy mŕtvych partizánov pobrali Nemci, ale to bolo iba v minime prípadov.
Frontové boje prinášali omnoho väčšie obete na oboch stranách. Tu už zrejme ani okupačné vojská počas ústupu nemali šancu pochovať dôstojne mŕtve telá nemeckých vojakov.
– Bol to naozaj obrovský rozdiel. Front sa posúval a nebolo veľa času mŕtve telá pochovávať. Tylové vojská potom väčšinou poverili miestne obyvateľstvo, aby všetky mŕtve telá zobrali. Buď ich nakladali na vozy, v kopcoch ich nosili na rukách. Hádzali ich do spoločných hrobov, do spoločných jám. V niektorých prípadoch ich zakopali presne na mieste, kde vojak zahynul. Našli naj-bližšiu jamu od bomby alebo mínometu a telo tam zahrabali.
Bolo zvykom masové hroby nejakým spôsobom označiť alebo tam dať aspoň kríž?
– Nie. To sa vôbec neriešilo. Tam bolo jedinou podstatnou úlohou zakopať mŕtve telá hneď. Predovšetkým v lete, keď sa telá začali rýchlo rozkladať, hrozilo rozšírenie chorôb. Telá dali na hromadu do jamy, zasypali vápnom a potom hromadný hrob zahrabali. Po vojne prišli exhumačné komisie.
Pochované obete 2. svetovej vojny príbuzní stále hľadajú aj na našom území Čítajte Ako exhumačné komisie hľadali hroby vojakov, ktorých pochovali domáci obyvatelia?
– Exhumačné komisie hľadali telá spojeneckých armád, vojakov, ktorí vojnu vyhrali. V našom kraji predovšetkým Rusov a Rumunov. Divízia, ktorá cez vojnu prešla, vedela, kde mali mŕtvych a kde mali byť zahrabaní. Exhumačné komisie získavali informácie najmä od domáceho obyvateľstva, ktoré im miesta ukazovali. Exhumovali hroby, kde boli zakopaní spoločne i jednotlivo. Telá zvážali a pochovávali na centrálne cintoríny. Na Lopeníku je dodnes pochovaných množstvo ruských vojakov v jednej jame. Malo by ich tam byť až do dvesto. Presne sa to vôbec nevie. Mŕtve telá tam vtedy obyvatelia pozvážali a urobili hromadný hrob. Tých na centrálny cintorín ani nepreviezli. Bolo ich tam tak veľa.
Zvolen je od nášho regiónu pomerne ďaleko. Napriek tomu sovietskych i rumunských vojakov prevážali práve tam.
– Po exhumácii naložili telá na nákladné autá a previezli. Telá sa naukladali do mechov alebo truhiel, ktoré boli po-ruke. Zvyšky tiel dali do malých drevených truhiel.
Hygienické zásady šli vtedy zrejme dosť bokom.
– Teraz to berieme tak, že mŕtvolný zápach je niečo strašné, že by sme to nevydržali. Vtedy to bolo každodenné.
Čo sa krátko po vojne i neskôr dialo s hromadnými hrobmi okupačných vojsk – nemeckých a maďarských vojakov?
– To bolo tabu. Tí nikoho nezaujímali. Ostali tam, kde boli. Keď Nemci ustupovali, nestačili pochovávať. Ostávali po nich mŕtve telá. Muselo ich zakopať miestne obyvateľstvo. V čase, keď mali Nemci čas, snažili sa vždy pozbierať ranených vojakov a snažili sa brať aj padlých. Pri ústupe už času na takéto niečo nemali. Až po roku 1989 sem vstúpil nemecký spolok na ochranu vojnových hrobov Der Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge e. V. a začali Nemcov exhumovať. Nemeckých cintorínov je na Slovensku šesť. Najväčší je vo Važci. Ďalšie sú v Bratislave, Hunkovciach, Prešove, Humennom a v Zborove.
Ak chcete Štefánika, pripravte si tisícku. Masaryk je lacnejší Čítajte Keďže neboli označené ani hromadné hroby vojakov Červenej armády, určite nik neoznačil ani hromadné hroby nemeckých vojakov na našom území.
– Žiadne označenie nemeckých hrobov neexistovalo. Našli ich iba vďaka spomienkam domáceho obyvateľstva. Boli na miestach, kde sa dali najbližšie zakopať. Pre domáce obyvateľstvo boli mŕtvi vojaci predo-všetkým telá, ktoré treba rýchlo zakopať. Využívali sa všetky jamy, ktoré boli v blízkosti.
Kedy po vojne sa začali hromadné hroby spojeneckých vojsk otvárať?
– Hneď, keď prišiel mier. Chceli nájsť a pochovať svojich.
Množstvo zahraničných vojakov aj na zvolenskom vojenskom cintoríne z nášho regiónu bolo identifikovaných. Obrovské množstvo však nie. Aká bola šanca, že nájdené telo v hromadnom hrobe bude identifikované?
– Ruskí dôstojníci mali plastové valčeky, v ktorých mali na papieriku napísané meno a ostatné identifikačné údaje. Radoví vojaci mali tieto identifikačné údaje iba v prípade, že boli členmi komunistickej strany. Preto mnohí vojaci počas vojny vstúpili do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Keď padli, rodina sa to aspoň dozvedela. Sovietski vojaci mali iba tri možnosti. Smrť, zranenie a z nemocnice návrat na front alebo prežiť celú vojnu a vrátiť sa domov. Nemali jedinú chvíľku voľna, ani deň dovolenky. Preto na hroboch sú vo väčšine prípadov mená dôstojníkov. V Červenej armáde sa razila tendencia aj pri identifikácii: nas mnogo.
Ako to bolo s identifikáciou mŕtvych Rumunov v našom regióne?
– Rumunskí vojaci mali malé plechové štítky a vojenský preukaz. Plechové štítky nosili okolo krku.
Nemeckí vojaci mali počas vojny dovolenky?
– Áno. Aj cez Vianoce sa niektorým podarilo ísť domov. Mali dovolenku tri týždne a potom sa vrátili na front.
Nemecká vlastnosť byť pedantnými sa určite prejavila aj v databázach vojakov a ich označovaní.
– Áno. Mali absolútne presné zoznamy. Každý vojak mal štítok, ktorý sa dal zlomiť. Pokiaľ vojak padol a mohli ho zobrať so sebou, mali celý štítok. Pokiaľ ho museli nechať na bojisku, polovicu štítku odlomili a odovzdali do evidencie. Druhá polovica mu zostala visieť na krku. Na základe týchto štítkov dokázali identifikovať nemeckých vojakov aj počas exhumácií, ktoré sa udiali desiatky rokov od skončenia 2. svetovej vojny. Maďari mali niečo podobné.
Nemecké telá vojakov nachádzame na našom území dodnes. Kontrolujú totožnosť mŕtveho vojaka Nemci aj iným spôsobom, ktorý im ponúka štítok na krku?
Kaštiele Ostrolúckych rozprávať nevedia. O láske Štúra sa už nedozvieme Čítajte – V armádnych dokladoch hľadajú zubnú kartotéku a podľa chrupu porovnávajú totožnosť so štítkom. Hľadajú aj zdravotné záznamy, porovnávajú možné zlomeniny, ktoré sú v kartách zaznamenané. Až keď sa všetky tieto veci zhodujú, môžu meno napísať na hrob. Ak sa tieto údaje navzájom nezhodujú, na hrob sa napíše neznámy vojak.
Nachádzajú sa v našom regióne nové hroby vojakov zo zahraničia?
– Dodnes v Novej Bošáci nenašli niekde na poli štyroch Nemcov, ktorých tam zastrelili. Sú zakopaní niekde na poli. Takých hrobov je množstvo. Zďaleka neboli nájdené všetky telá a ani zďaleka všetky nájdené neboli prevezené na centrálne cintoríny. Tie sa vybudovali na miestach, kde padlo obrovské množstvo vojakov. Ďalších k nim po vojne zvážali z iných slovenských regiónov.
