E míla Šipulová je jednou z posledných pamätníčok vypálenia osady Mladoňov nacistami. O tejto tragédii, ale aj o svojom živote a práci učiteľky napísala a vydala päť kníh.
Meno Emílie Šipulovej sa najčastejšie spomína v súvislosti s vypálením osady Mladoňov patriacej k obci Lazy pod Makytou. Jednak preto, že vojnovú tragédiu prežila ako dieťa a tiež preto, že o nej podala svedectvo vo svojej knihe Dedinôčka moja rodná. Kniha bola prvou z piatich literárnych diel, ktoré dlhoročná učiteľka a riaditeľka základnej školy vydala.
Materiály na svoje knihy zbierala postupne a každoročne ich po fragmentoch predstavovala na súťaži umeleckých aktivít pedagógov Chalupkovo Brezno. Na ostatnom 51. ročníku súťaže bola ocenená ministerkou školstva.
Nebyť vnučky, nepísala by
Za to, že sa Emíla Šipulová chopila pera, môže záľuba jej vnučky v rozprávkach. „Raz sme boli v mojom rodnom Mladoňove a ona chcela jednu porozprávať, lenže mne práve žiadna neprišla na rozum. Tak jej vravím, že nebudem rozprávať žiadne kde bolo tam bolo, kde sa voda sypala a piesok lial. Poviem ti len, bolo to tuto, v tejto chalúpke, v tejto osade. A porozprávala som jej príbeh o svojom detstve.“
Dievčatko odvtedy nechcelo počuť iné príbehy, len o tom, čo zažila jej babka.
„Neskôr, keď začala chodiť do školy, sa ma spýtala, prečo tie moje príbehy niekam nenapíšem, že by si to určite aj iní radi prečítali. Takto som začala písať krátke novely a dávala do novín. Aj váš Obzor mi hodne vydával.“
Za knihy môže porotkyňa
Púchovská učiteľka začala so svojimi prózami pravidelne prispievať do súťaže umeleckej tvorivosti pedagógov Chalupkovo Brezno. Od roku 1996 až do roku 2013 tam chodila pravidelne každý rok.
„My sa tam stretávame ako blízka rodina. Veď len z považskobystrického regiónu tam chodí šestnásť ľudí, všetkých poznám. Aj tento rok ma viezla Daška Illyová, ktorá tam chodí s poéziou, rada ju počúvam recitovať. Je tam veľa inšpiratívnych ľudí. Rada pozerám video programy, alebo aj ručné práce, ktoré tam vystavujú a prinášam si domov nápady.
Raz sa jej predsedníčka poroty spýtala, pre koho píše. „Povedala som jej, že do šuflíka. Keď ma raz nebude a budú robiť poriadky, tak si to hádam ktosi prečíta a budú vedieť, kto bola ich babka,“ spomína na prvý impulz k vydaniu knihy pani Šipulová.
