Považská Bystrica mala kedysi dávno celkom inú podobu. Aj tu boli staré ulice, staré námestie okolo kostola, domčeky s gazdovskými dvormi skrčené pri Domanižanke. Na toto obdobie a staré zvyky, ktoré sa v niektorých rodinách udržiavajú počas celých generácií si zaspomínala Anna Melicherová .
Vďaka komu sa u vás na ľudové zvyky nezabudlo?
- Všetky zvyky, ktoré sme v rodine dodržiavali, sme pochytili od svojich starých rodičov a pani učiteľky. Chodili sme do školy ku kostolu. Aj kedysi dávno tam bola škola, len oveľa menšia ako teraz. Všetko sa začalo už v novembri, na Ondreja. Staršie dievčatá, také, čo sa už obzerajú po chlapcoch, vtedy liali olovo. To najprv rozpustili v kovovej nádobe a roztavené, tekuté ho potom nalievali cez dierku veľkého kľúča do nádoby so studenou vodou. V nej sa zrazila poskrúcalo do rôznych tvarov. Tak zisťovali, za koho sa vydajú. Ak sa im stuhnutá olovená hmota podobala na knihu, bola jasné, že ich manžel bude učiteľ alebo farár, keď na kladivo kováč, keď na pílu stavbár alebo drevorubač. Vyfantarízovalo sa veru všeličo.
Toto je jeden zo zvykov, ktoré sa dnes už veľmi nedodržiavajú. Existujú ešte nejaké, na ktoré si rada spomínate?
- Áno, ale k Mikulášovi by som ešte rada dodala, že my sme nedostávali také bohaté balíčky ako dnešné deti. Samozrejme, nie všetky, lebo aj dnes sú rodičia, ktorí si to možno nemôžu dovoliť. Z detstva mi však v pamäti až dodnes utkvela zvláštna chuť sladkosti, ktorú nám mama vyrábala doma práve v tomto čase. Boli to karamelové lízanky. Na masle prepálila cukor, vyliala ho do formičky alebo len tak na dosku, zapichla doň drevenú špajdličku a nechala stuhnúť. Bolo to výborné. Ďalším čarovným dňom bývali Lucie, čo je 13. decembra. Dodnes mám odložené dlhé biele šaty, v ktorých som chodievala počas týchto sviatkov do rodín. Biele preto, lebo Lucia bola samaritánka. Opasok musel byť z prírodného materiálu a habit nesmel byť šitý ani ihlou, ani niťou. Bola to nezačisťovaná, tkaná látka. Čary Lucie by inak nemali žiadnu moc.
A ako čarovali Lucie?
- Chodili sme vyzbrojené vareškami a bielymi husacími krídlami. Vareškami sme poklepkávali ľudí po boľavých miestach na tele, aby sme z nich vyhnali chorobu a neduživosť a krídlami sme ometali miestnosť smerom ku dverám, aby sme vyhnali z domu všetky zlé sily. Tie sa skrývali hlavne po kútoch. Potom sme poometali aj samotných obyvateľov domu, aby sme ich očistili od všetkého zlého.
Ako to bolo na samotné Vianoce?
- Nikdy sme nemali stromček deň dopredu. O to viac sme sa tešili. Ježiško nosil stromček až 24. decembra na Adama a Evu, teda na Štedrý deň. Mávali sme malý smrečok, zavesený na drevenej hrade až pri strope. Visel v strede miestnosti. Ozdoboval sa medovníkmi, jabĺčkami, hruškami, orieškami zabalenými v staniole... Keď vyšla prvá hviezda, zišli sme sa okolo stola, otec zapálil sviečky, nie elektrické, ale z vosku, ktoré boli na stromčeku, zazvonilo sa na zvonček a všetci sme sa zišli pri stole. Hospodár v ten deň nemohol zabudnúť ani na zvieratá v dome a hospodárstvo. Zobral do misky svätenú vodu, vetvičku zo smreka a obišiel celý dom. Všetko vykropil svätenou vodou, aby boli aj zvieratá zdravé a aby odišlo všetko zlé. Všetkým členom rodiny potom urobil medom na čelo krížik, aby boli aj oni dobrí a sladkí ako ten med. Samozrejme, pri stole sme sa spoločne modlili, prekrajovali sa jabĺčka, aby sme vedeli, či budeme zdraví. Kto mal hviezdičku, bol zdravý, kto nie, v ten rok ho čakala choroba. Púšťali sme na vode v miske orechové škrupinky s horiacimi sviečkami. Komu sa potopila, čakalo ho nešťastie. O polnoci sme chodili na polnočnú omšu, tzv. utiereň. Po pobožnostiach sme zapaľovali pri kríži sviečky, aby sme si spomenuli na ľudí, ktorí s nami nie sú. Samozrejme, spievali sa koledy.
Viem, že vy ste mali ešte jeden špeciálny zvyk, ktorý tak trochu súvisí s ľudovým liečiteľstvom. Čo to bolo?
- Po sviatočnej večeri na Štedrý deň sme zametali izbu, pozmetali sme i to, čo zostalo na stole a odniesli sme to zakopať pod slivku. Pri zakopávaní sme recitovali: „Sejem, sejem, marunečku, kristupána korenečku, sejem, sejem, marunku, kristapána korunku.“ Pod slivkou vyrastala táto bylinka. Pri bolestiach ucha sa zasúvala doň, aby bolieť prestalo. Mala čarovnú moc, ktorá súvisela s tým, čo sme robili na Vianoce.
