PÚCHOVSKÁ SKALA. Tajomné miesto, ktoré zlákalo na archeologický výskum už v rokoch 1888 – 1890 aj baróna Emila Friedricha Johannesa Hoenninga O´Carolla, si zamiloval aj pračlovek i ľudia z čias Veľkej Moravy i doby bronzovej.Našli sa tu po ňom aj kamenné sekery či sekeromlaty. Tajomstvo miesta, z ktorého sa dnes už zachovali iba fragmenty, znásobuje aj povesť Janka Matúšku z roku 1844 s názvom Púchovská skala.
Bralo, rozprávajúce históriu
Ak z Púchova naberiete smer na bývalú mliekareň, stačí vám prejsť k Púchovskej skale iba po odbočke po asfaltovej ceste vedúcej do strmého kopca. Popri chatkách v záhradkárskej oblasti sa dostanete až k informačnej tabuli, odkiaľ je k Púchovskej skale už doslova iba na skok.Určite ju neprehliadnete. Iba vďaka známemu barónovi si však vieme predstaviť jej historickú podobu. Je výrazne iná, ako dnes. „Dodnes je známa iba kreslená podoba Púchovskej skaly od baróna Hoenninga. Niektorým pripomínala husaciu pečeň, iným Máriu Teréziu s kancelárom Kounicom. Barón ju vo svojej kresbe zo severnej strany zachytil koncom 80. rokov 19. storočia,“ uviedol Pavol Makyna z Občianskeho združenia Puchovo dedičstvo.A dnes? Po ľavej ruke neďaleko od asfaltovej cesty v smere na vyhliadku na mesto sa týči veľké bralo, ktoré by vedelo rozprávať viac, ako všetky historické učebnice.
Deti piekli vianočné oplátky, robili aj ozdoby zo šúpolia Čítajte Barón túžil nájsť vykopávky
Už barónovi Hoenningovi nedala Púchovská skala pokojne spať. Inšpirovala ho Schliemannova Trója, a preto sa vydal po stopách pradávnych predkov. Vďaka nemu sa zachoval aj najlepší opis Púchovskej skaly.„Išlo o pitoreskné, zďaleka viditeľné bralo, rozčesnuté dvoma puklinami na troje. Širšia rozsadlina bola dolu široká pol druha a pri vrchole 5 metrov. V štrbinách boli zacviknuté balvany. Vrchol malo 200 metrov nad úpätím kopca. Bralo z troch strán obkolesovalo 7 obrovských balvanov,“ uviedol barón. A potom to už prišlo. Dlhé týždne bádania ho počas dvoch rokov priviedli k vykopávkam, po ktorých túžil. „Objavil tu parohy i mamutie kosti z obdobia mladšieho paleolitu (20 000 – 15 000 rokov pred našim letopočtom), ale aj sekery a sekeromlaty z obdobia neolitu a eneolitu (5 000 – 3 000 rokov pred našim letopočtom),“ uviedol ďalej Makyna. Početné nálezy z doby bronzovej i staršej doby železnej, ale aj z doby slovanského a veľkomoravského osídlenia jeho túžbu nájsť spomienky na dávnu históriu iba ďalej stupňovali.
Opevnená Púchovská skala bola centrom
Počas dvoch rokov svojej neúnavnej činnosti barón Hoenning nachádzal ďalšie a ďalšie vzácne nálezy.„Hroty šípov, železné ostrohy, keramiku, množstvo črepov, ale aj železný nožík a bronzové náramky z rôznych časových období sa stali archeologickými úlovkami baróna Hoenninga. Dnes sú uložené v múzeách v Martine, Púchove, ale aj vo Viedni a Budapešti,“ prezradil Makyna. Podľa nálezov z obdobia prelomu letopočtov od 200 rokov pred naším letopočtom až po 200 rokov nášho letopočtu dali dokonca názov archeologickej kultúre, ktorú nazvali púchovská.Práve v tomto období bolo okolie Púchova pomerne husto osídlené. A Púchovská skala sa stala centrom tejto oblasti. „Bola opevnená veľkým kamenným múrom so spevnenou drevenou konštrukciou. Múr obtáčajúci hlavnú skalu v polkruhu mal podľa baróna hrúbku až 1,8 metra. Polkruh bol dlhý až 15 metrov,“ pokračoval Makyna. V dobe bronzovej sa v blízkosti Púchovskej skaly aj hojne pochovávalo. Svedčia o tom mnohé nálezy hrobov.Z tohto významného strategického miesta dnes už takmer nič neexistuje. Vysoké vápenaté bralo sa týčilo nad hrebeňom vrchu Lachovec a sútokom riek Váh a Biela voda. Práve preto sa členovia združenia Mŕtva kosť rozhodli vrátiť miestu jeho zašlé čaro a sprístupniť posledné zvyšky dávnych dôb medzi širokou verejnosťou.
V meste bude aj detský Silvester. Čo pripravujú pre dospelých? Čítajte Za komunistov tu boli motocyklové preteky
„Po nezmyselnom vyťažení cementovými závodmi na začiatku 20. storočia sa z kedysi majestátnej skaly stal iba obrovský lom. Kráter zarástol náletovými drevinami a po čase sa stal nelegálnym smetiskom nielen miestnych záhradkárov. V období komunizmu sa miesto využívalo ako trať pre enduro preteky motocyklov počas známej Šesť-dennej,“ skonštatoval Andrej Rafaj zo združenia Mŕtva kosť. Najprv sa v lome vyrúbali náletové dreviny, potom sa vymurovalo ohnisko a osadili lavičky. Zastrešila sa i neďaleká studnička. To, čo pred približne 20 rokmi dala do poriadku miestna samospráva, bolo však v roku 2008 už v havarijnom stave.
Výstup na vrchol bol nebezpečný
Bezpečný výstup na vrchol bol pred desiatimi rokmi takmer nemožný, doslova nebezpečný. „Sformovali sme skupiny mladých študentov, ktorí v roku 2011 začali v najťažšom úseku stavať schody. Začali sme aj s rozsiahlym zberom odpadkov. Postavili sme nový turistický prístrešok. V spolupráci so združením Puchovo dedičstvo sme osadili aj novú informačnú tabuľu,“ pokračoval Rafaj. Neskôr pribudli aj lavičky a stôl. Umelecký rezbár Juraj Špalek zhotovil smetný kôš a pomocnú ruku podal aj ďalší rezbár Daniel Jurčaga. Vďaka nemu sa v oblasti ľahko zorientujú turisti hľadajúci historickú Púchovskú skalu. „Kováč Pavol Rác dokonca ukul repliku bronzového meča, ktorý bol osadený do skaly v oddychovej zóne,“ pokračoval Rafaj. Ten však po necelých dvoch mesiacoch niekto ukradol.
Cementárne prišli až po jantárových perlách
Smrteľnú ranu Púchovskej skale, ktorá prežila s ľuďmi dlhé tisícročia, dali až firmy, ktoré tu desaťročia ťažili stavebný materiál.Skala zažila omnoho skvostnejšie chvíle. Časy, keď jej dávne obyvateľky nosili jantárové i sklenené perly a krásne kostené gombíky. „Skutočne sa tu našli i jantárové perly a prívesky náhrdelníkov s prevŕtanými zubami líšky, vlka, medveďa i diviaka. Z kostí zvierat boli vyrábané kostené gombíky a hrebene,“ pokračoval historik Pavol Makyna. Ozdoby z dávnych čias tu vydoloval zo zeme už aj barón Hoenning. Medzi nimi boli bronzové spony s klieštikovito uchytenou pätkou, drôtené spony s dlhým vinutím širokým až 56 milimetrov. „Ako ozdoby na človeku slúžili závesky s jemnými ryhami, vedierkovité závesky, sklenené perly, drobné železné ihlice, ale aj sklenené a bronzové náramky,“ upresnil Makyna.Ľudia tu žili vyše 20-tisíc rokovNa Púchovskú skalu vylákala baróna Hoenninga listina kráľa Žigmunda z roku 1398. V nej sa spomína oprava niekoľkých hradov na Považí.„Je medzi nimi Lietava, Bystrica Stará Žilina a vraj aj Púchov. Všetky ostatné hrady, teda aspoň ich zrúcaniny, existovali, ale Púchovský hrad sa kamsi prepadol,“ pokračoval historik. Barón sa preto vydal na miesto, ktoré už z diaľky pripomínalo hrad. Nad mestečkom sa totiž vypínalo obrovské biele skalnaté bralo.„Zrejme až do smrti si barón myslel, že tu stál dnes už prepadnutý hrad. Aj tak však z hľadiska významu pre históriu objavil neznáme pamiatky, z hľadiska významu pre mestečko pod bralom odhalil jeho najstaršie dejiny. Napriek tomu, že barón bol amatérskym archeológom a nemal žiadne vzdelanie tohto typu. Nechýbalo mu ale nadšenie a odhodlanie. Často veľmi presne určil, o aký predmet ide a pokúšal sa ho aj datovať,“ prízvukoval Makyna. Púchovská skala bola pravdepodobne permanentne osídlená vyše 20-ti-síc rokov. Jej strategická poloha s výhľadom na všetky strany ju na to predurčovala.
Povesť o otvárajúcom sa brale
Máloktorá slovenská skala si zaslúžila pozornosť literátov. Púchovská skala je jednou z nich. Podľa povesti Janka Matúšku sa na Veľký piatok bralo otvára a z jeho útrob vykúkajú rozprávkové poklady. Beda však tomu, kto by sa na ne ulakomil. „Povesť s názvom „Púchovská skala“ je poslednou básňou napísanou Matúškom ešte v Bratislave. Inšpiráciou pri písaní tejto povesti bola báseň známeho českého spisovateľa K. J. Erbena Poklad,“ dodal Andrej Rafaj zo združenia Mŕtva kosť, ktoré už roky oživuje tradíciu Púchovskej skaly. Povesť o Púchovskej skale pôvodne vyšla v roku 1844 v II. ročníku almanachu Nitra.
Vypil veľa slivovice a veľmi prechladol
A ako dopadol barón Emil Friedrich Johannes Hoenninga O´Caroll? Muž, ktorý sa v roku 1834 narodil v nemeckom Hildesheime pri Hannoveri, sa v roku 1888 presťahoval do Púchova. Tu žil až do svojej smrti v roku 1894. Jeho nesplneným snom bola účasť na jednej z najslávnejších archeologických expedícií Heinricha Schliemanna.„V roku 1893 vážne ochorel, mal vtedy iba 59 rokov,“ prezradil historik Pavol Makyna. Písal sa 10. september 1894 a barón Hoenning mal pred sebou posledných päť dní života. Údajne vypil veľa slivovice a v ďalších dňoch sa cítil prechladnutý. „V sobotu 15. septembra začal zápasiť s horúčkou. Noci sa nedožil. Evanjelický pohreb sa konal 17. septembra na cintoríne v Púchove, kde dodnes leží pochovaný,“ dodal Makyna.
