POVAŽSKÁ BYSTRICA. Fotografie zachytávajú hlavne majestátnosť a krásu našich pohorí, upútajú však aj impozantné zábery zo zahraničia. Fotograf Miki Dudáš zachytáva krajinu s citom aj so zmyslom pre detail.
Jeho obrázky uchvátili pri náhodnom stretnutí v horách aj Lukáša Kubičinu. Tiež sa pustil do fotografovania. Je však jaskyniar, tak zachytáva trochu iné krásy.
Brvnišťanom sa podarilo niečo výnimočné Čítajte Zábery ako z rozprávky
Miki Dudáš má najradšej zákutia slovenskej prírody. Hovorí o nej s láskou a veľkým rešpektom. Hlavne o Poľane, pochádza totiž z Horehronia. Ľubietovský vepor a Bukovinu má najradšej.
„Pokojnejšie a poetickejšie miesto ako Poľanu nepoznám. V Nízkych Tatrách možno žijú trolovia a elfovia, ale na Poľane určite víly,“ hovorí Miki Dudáš.
Jeho zábery sú rozprávkové, podobne ako opis. V zahraničí ho mimoriadne zaujala zase príroda Islandu.
V Lúkach opäť hrali heligónkári, kultúrny dom praskal vo švíkoch Čítajte Všetko je tu vraj v plienkach, ako na dlani je živá učebnica geológie našej planéty. Vyzdvihol tiež, že Islanďania si vedia vážiť poklady, ktoré majú. K fotografovaniu sa dostal Miki Dudáš už ako chlapec, lebo sa tomu venoval aj jeho otec.
„Daroval mi fotoaparát, vysvetlil mi základné veci a zvyšok som si našiel sám v horách,“ hovorí fotograf.
Najprv robil diapozitívy, začal ich premietať na akciách a bol pozitívny ohlas. Teraz sa zameriava na digitálnu fotografiu.
Lukáš Kubičina prináša krásy z podzemia. Do jaskyne ho zobrali už ako päťročného chlapca, vypestoval si pre ne cit. „Na výstave je asi desať rokov roboty, ale stále sa učím,“ zhodnotil na vernisáži Kubičina.
Jaskyniar z Považskej Bystrice nahral so synmi pesničky Čítajte Niekedy by bol radšej doma
Fotografovanie pod zemou určite nie je ľahké. Sú vraj chvíle, keď by radšej sedel niekde doma v teple, ak sú dvadsať hodín pod zemou, mokrí a unavení.
„Ale prídem domov a chcem tam ísť späť,“ dodáva Lukáš Kubičina.
Na jeho fotografiách sú zachytené zábery jaskýň zo Slovenska, Českej republiky, Poľska, Mexika, Sardínie, Kosova, Balkánu, Francúzska. Srdcovkou je však podzemie v Čachtickom krase, kde ho jaskyniari vychovali a stále vychovávajú.
„Za fotkami nie som ja sám, jeden človek, ale desiati ľudia, ktorí mi pomáhajú a ja ich dirigujem, aby skákali a svietili, ako to potrebujem. Tiež niektoré expozície trvali aj 290 sekúnd, ľudia na nich nemohli pomaly ani dýchať, aby neboli rozmazaní,“ opisuje fotografovanie Kubičina.
Útočisko šeliem a netopierov ukrýva aj netradičné liečivo Čítajte Jeden záber a kopec dymu
Veľa pri ňom aj experimentuje. Najnovšie s magnéziom. „Určite ste v starých filmoch videli, ako sa niekto pred fotografovaním ukryje pod plachtou, potom príde záblesk a kopa dymu. Bol to taký druh svetla, ktorý osvetlí aj celkom neviditeľné zákutia, čo dnešné blesky nedokážu,“ hovorí Kubičina.
Tento spôsob však nie je jednoduchý, lebo urobiť môžete len jeden záber. Musíte si dopredu všetko dobre premyslieť. „Keď skončíte, je priestor neskutočne zadymený a musíte ho opustiť,“ prezradil Kubičina.
Strážovské vrchy - domov motýľa jasoňa i vzácnych vtákov Čítajte Kamarátstvo z hôr
K fotografovaniu priviedol Lukáša Kubičinu práve Miki Dudáš. Alebo skôr šťastná náhoda, vďaka ktorej sa stretli.
„Šliapal som z hrebeňa Nízkych Tatier v roku 2006, zmoknutý a utrápený. Miki tam sedel pri chatke a fajčil cigaretku. Povedal mi, že si tam môžem sadnúť a vysušiť sa. Dal mi napiť a jesť,“ vrátil sa v spomienkach Kubičina.
Neskôr videl fotografie Mikiho Dudáša, aj to, ako sa robia. „Bol to začiatok všetkého,“ vysvetlil Lukáš. Takže výstava je nielen o fotografovaní, ale aj naozajstnom kamarátstve zo slovenských hôr.
