JAROSLAV VÁGNER sa po troch desiatkach rokov vrátil ako tréner tam, kde začínal kariéru futbalistu.
Bolože to slávy, keď pred tridsiatimi rokmi postúpili do najvyššej federálnej súťaže futbalisti ZVL Považská Bystrica. V základnej zostave nastupoval vtedy 25-ročný Jaroslav Vágner.
Ako sa dostal rodák z dedinky, ktorá je súčasťou Udiče, k futbalu?
- Futbalové ihrisko sme v Upohlave, kde bolo vtedy asi päťdesiat domov, nemali. Menšia partia chlapcov sme hrávali na malom ihrisku, rozmermi pripomínajúcom hádzanárske. Začínal som ako šiestak v Udiči pod vedením Štefana Trška, ale pretože tam nebol dorast, ako stredoškolák som nastupoval v neďalekej Nimnici. Potom založili dorast aj v Udiči, a tak som sa vrátil.
Začínali ste s futbalom dosť neskoro, čo rozhodlo o napredovaní v ďalšej kariére?
- V Považskej Bystrici bol v tom období skvelý dorast, ktorý sa stal majstrom Slovenska a v boji o majstra Československa nestačil na Zbrojovku Brno, za ktorú hrali neskorší reprezentanti Stejskal či Knoflíček a po výsledkoch 2:1 a 0:3 skončil druhý. O rok úspešný dorast po odchode takmer všetkých hráčov z vekových dôvodov vypadol do 2. ligy.
Vtedy prišli za mnou tréneri Milan Bielik a Ján Bukový, ktorý ma videli v okresnej súťaže a tak som sa ocitol v Považskej Bystrici. Patril som k najmladším, spoluhráčmi boli vynikajúci hráč a nedávno zosnulý Stanislav Lieskovský alebo Jaroslav Vojtek, ktorý bol nielen dobrým hráčom, ale aj futbalovým či futsalovým trénerom.
Kariéru mu takmer prekazil maturitný ťahák Čítajte Po prechode k mužom prišlo do praxe nové pravidlo o povinnom štarte hráčov do 20 rokov v každom tíme. Ako ste to vnímali?
- V tých časoch bolo v kádroch veľa kvalitných aj starších hráčov a dostať sa do tímu nebolo jednoduché. Zväz urobil dobrý krok a v každom tíme vyšších súťaží museli povinne nastupovať dvaja hráči do 20 rokov, ktorých mohli striedať rovnako starí hráči. Bolo to dobré, pretože mladí dostali šancu zahrať si skúsenými spoluhráčmi a mne to osobne dalo veľmi veľa.
Okrem mňa nastupovali spomínaný Stanislav Lieskovský, Jaroslav Kusenda a funkcionári priviedli aj Milana Nováka. So staršími hráčmi v tomto smere problémy neboli, pretože rozhodoval tréner a jeho slovo platilo. Ak by nebolo spomínané pravidlo, viacerí hráči by šancu nedostali alebo iba malú.
Vo veku okolo dvadsiatky museli hráči, ktorí nechodili na vysokú školu, na základnú vojenskú službu. Nie každý mal šťastie pokračovať vo futbalovej kariéry. Kde ste pôsobili?
- Po výbere brancov do vtedajších Vojenských telovýchovných jednôt (VTJ) a Rudých (RH) a Červených hviezd (ČH) ma s Milanom Novákom vybrali do RH Sušice. Na dva roky strávené v západných Čechách spomínam iba v dobrom. Trénovalo sa každý deň a tretia liga bola v tých časoch veľmi kvalitná súťaž. Dalo mi to veľmi veľa, pretože som s aktívnym futbalom začínal veľmi neskoro.
Po skončení vojenčiny bol návrat do Považskej Bystrice samozrejmosťou?
- Boli aj nejaké ponuky, no funkcionári ZVL na nás nezabúdali ani počas vojenčiny, boli sme v kontakte.
