Za osem rokov sa zo začiatočníka stal najlepší asistent v kraji.
Kde ste začínali s futbalom a ako vyzerala Vaša kariéra?
- Okrem sestry Lucie mám aj brata Michala, ktorý v súčasnosti pôsobí v tíme treťoligovej Beluše. S futbalom som začínal v Považskej Bystrici ako žiak, no ešte predtým som sa venoval atletike, keď som navštevoval III. ZŠ Školská. Špecializoval som sa na vytrvalostné a prekážkové behy, no čím ďalej, tým viac ma lákalo byť futbalistom, ako Michal. Určité obdobie som dokonca trénoval naraz aj atletiku aj hrával futbal, čo bolo časovo aj fyzicky veľmi náročné, nakoľko som v jeden deň odtrénoval atletiku a hneď som sa ponáhľal na druhý koniec mesta do ZŠ Nemocničná, kde ma čakal futbalový tréning. Bolo otázkou času, kedy sa budem musieť rozhodnúť len pre jeden z uvedených športov. Futbal nakoniec zvíťazil. Nastúpil som do futbalovej triedy, kde boli mojimi spolužiakmi napríklad Tomáš Kramarík, momentálne hráč Brvnišťa, Tibor Orávik, ktorý pôsobí v Prečíne alebo Robo Rebro. Určitý čas som hrával aj s bývalým reprezentačným brankárom U 21 Pavlom Bajzom, ktorý pôsobil v talianskej Parme, Dubnici nad Váhom a teraz chytáva v Dánsku. Po dovŕšení žiackeho veku nasledovali štyri roky v doraste vo Visolajoch, sezónu a pol som pôsobil aj v kategórii mužov.
Člen jedenástky ZsFZ Michal Hrenák vynechal zápas pre netradičný dôvod Čítajte Prečo ste sa rozhodli pre kariéru rozhodcu?
- Nakoľko som medzi mužmi nedostával toľko príležitostí, koľko by som očakával, tak som aktívnu činnosť ukončil a moje ďalšie kroky viedli k rozhodcovstvu.
Anton Hrenák (druhý sprava) ako asistent na medzištátnom zápase U 16 Slovensko - Česko. (zdroj: JOZEF ŠPROCHA)Ovplyvnil niekto Vaše rozhodnutie?
- Nie, pri futbale som chcel zostať. Vo Visolajoch by som bol hráčom oblastnej súťaže, no mojou túžbou bolo napredovať a posúvať sa vyššie. Neovplyvnil ma nik, bolo to moje rozhodnutie. Možno to vyplynulo aj z toho, že ma vždy zaujímalo právo a futbal je moja srdcová záležitosť. A pozícia rozhodcu je kombináciou oboch týchto zameraní. V roku 2011 som prišiel do Bolešova na seminár rozhodcov s ešte len žiakom a mojim veľmi dobrým kamarátom Gabom Cabajom. Písomné a fyzické previerky pre mňa neboli problém a odmenou bol odznak rozhodcu v 21. rokoch.
Ako spomínate na svoje prvé zápasy?
- Môj prvý zápas som absolvoval ako asistent 20. augusta 2011, jednalo sa o dorastenecký duel medzi Stupným a Dolnou Marikovou, zápas viedol ako hlavný rozhodca Eduard Vadovský. O deň neskôr ma nominovali na žiacky zápas vo Vrchteplej, kde som mal o týždeň neskôr premiéru aj v mužskom zápase vtedajšej III. triedy.
Mali ste v začiatkoch trému či problémy?
- Samozrejme, je veľký rozdiel, keď sa z hráča stane rozhodca a musí posudzovať pravidlá, kým dovtedy ich iba dodržiaval. Častokrát som mal ako hráč odlišné názory na herné situácie ako rozhodcovia, no po absolvovaní prvých zápasov som uznal, že je to náročné povolanie. U rozhodcu je dôležité byť plne sústredený na priebeh zápasu od začiatku až do konca, mať dobré pozičné postavenie, aby sa minimalizovali nesprávne rozhodnutia. Nie je to jednoduché, ale s pribúdajúcimi zápasmi a skúsenosťami sa to zlepšovalo. Počiatočné chyby kluby väčšinou tolerovali, lebo videli, že sa učím a mám snahu podať čo najlepší výkon. Niekedy sa mi však stalo, že hráči sa ma snažili silou mocou presvedčiť o svojej pravde a medzi našimi tvárami bola ani nie päťcentimetrová vzdialenosť. Musel som ukázať, že nemám strach a rozhodnutie nezmením. Hráč to pochopil, „vypustil paru“, odkráčal a bol kľud. Musím si zaklopať, inzultácia či podobný problém sa mi našťastie vyhýbajú.
Vediete si štatistiku zápasov?
- Áno, pred jarnou časťou som mal za sebou 601 súťažných zápasov, z toho bolo 262 ako rozhodca a 339 zápasov ako asistent rozhodcu.
