PÚCHOV. Eleonóru Marečkovú sme navštívili v dome seniorov, kde dnes býva. Miluje literatúru a zvlášť poéziu. Má rada prechádzky v prírode i stretnutia s kamarátkou pri káve. Sama o sebe tvrdí, že je skeptikom, no ak otvoríte tému poézia, rozžiari sa celá miestnosť jej oduševnením.
Vy nie ste rodená Púchovčanka, pochádzate z Veľkých Kostolian. Do Púchova ste prišli v roku 1963 za manželom, ktorý sem po škole dostal umiestenku do gumární. Zvykali ste si dlho na nové prostredie?
– Aby som pravdu povedala, mne sa sem nechcelo. Púchov sa mi vtedy zdal ako taká plesnivá dedina a dlhé roky som túžila po tom, aby som tu neostala. Nakoniec som si zvykla a neskôr, keď som aj mala ponuky ísť všelikde za všeličím, už som ich nevyužila.
Veľké Kostoľany predsa tiež nie sú veľkomesto. Bol ten rozdiel naozaj taký veľký? V čom?
– To nie je vo veľkosti. Bola tu iná mentalita ako na dolniakoch. Nechcela som veriť, ako sa ľudia k sebe správajú. Aj na školách bol na prvom mieste stranícky život. Ja som sa do toho nevedela včleniť. Ako keby ma niekto zviazal a položil niekam, kde nechcem byť a ani tam nepatrím. Mama sa mi čudovala, keď som o tom rozprávala. Čo ten Púchov je iný svet?
Nakoniec ste ale ostali. Zvykli ste si, alebo sa tak veľa zmenilo?
– Našla som tu aj spriaznené duše a aj sa mnohé zmenilo. Okolnosti. Ponúkali mi raz dobré miesto v Bratislave. Do pol roka mi sľubovali aj byt, ale nešla som. Vychovávala som sama dve deti. Mali jedenásť a trinásť a nechceli nikam. Vraveli, že tu majú priateľov a nevedeli si predstaviť ísť preč. Mala som aj inú možnosť. V šesťdesiatom ôsmom som bola na mesiac v Taliansku. Pozvala ma Talianka, s ktorou som si roky dopisovala. Boli sme spolu vo Florencii, keď ma prišla zobudiť ráno s tranzistorom, že je u nás invázia. Nerozumela som, čo tým myslí. Ľudia vo vlaku domov ma povzbudzovali, úžasná atmosféra. Dvadsiateho deviateho augusta som stretala vo Viedni ľudí, ktorí od nás utekali a vraveli, aby som sa nevracala, že ma v Bratislave zastrelia. Za žiadnu cenu som nechcela ostať vonku, mala som tam predsa dve deti. Neskôr pribudol ešte syn.
Speváčka Mirka Miškechová: Hlavne nechcem byť povrchná Čítajte Okrem troch vlastných vás deti sprevádzali aj vo vašej profesii. Roky ste učili žiakov na prvom stupni základnej školy a tiež slovenčinu starších žiakov. Rodičia z vás chceli mať učiteľku?
– Aj áno, aj nie. Mame sa zdalo, že učitelia sa majú dobre. Moje tri sesternice boli učiteľky a jeden bratranec tiež učil. Vravela mi, ako sa má naša Anička dobre, že má dom a chová aj sliepky, ľudia si ju tam vážia. Ja som sa ale takto „dobre“ nechcela mať. Aj som s tým bojovala, aj som sa prispôsobila. Keby som teraz mala povedať, čím by som chcela byť, asi by som si vybrala prácu v knižnici alebo dramaturgiu. Kedysi som ale chcela byť vyšetrovateľom, čo všetko vyšetrí a bude nanajvýš spravodlivý.
