PÚCHOV. Eleonóru Marečkovú sme navštívili v dome seniorov, kde dnes býva. Miluje literatúru a zvlášť poéziu. Má rada prechádzky v prírode i stretnutia s kamarátkou pri káve. Sama o sebe tvrdí, že je skeptikom, no ak otvoríte tému poézia, rozžiari sa celá miestnosť jej oduševnením.
Vy nie ste rodená Púchovčanka, pochádzate z Veľkých Kostolian. Do Púchova ste prišli v roku 1963 za manželom, ktorý sem po škole dostal umiestenku do gumární. Zvykali ste si dlho na nové prostredie?
– Aby som pravdu povedala, mne sa sem nechcelo. Púchov sa mi vtedy zdal ako taká plesnivá dedina a dlhé roky som túžila po tom, aby som tu neostala. Nakoniec som si zvykla a neskôr, keď som aj mala ponuky ísť všelikde za všeličím, už som ich nevyužila.
Veľké Kostoľany predsa tiež nie sú veľkomesto. Bol ten rozdiel naozaj taký veľký? V čom?
– To nie je vo veľkosti. Bola tu iná mentalita ako na dolniakoch. Nechcela som veriť, ako sa ľudia k sebe správajú. Aj na školách bol na prvom mieste stranícky život. Ja som sa do toho nevedela včleniť. Ako keby ma niekto zviazal a položil niekam, kde nechcem byť a ani tam nepatrím. Mama sa mi čudovala, keď som o tom rozprávala. Čo ten Púchov je iný svet?
Nakoniec ste ale ostali. Zvykli ste si, alebo sa tak veľa zmenilo?
– Našla som tu aj spriaznené duše a aj sa mnohé zmenilo. Okolnosti. Ponúkali mi raz dobré miesto v Bratislave. Do pol roka mi sľubovali aj byt, ale nešla som. Vychovávala som sama dve deti. Mali jedenásť a trinásť a nechceli nikam. Vraveli, že tu majú priateľov a nevedeli si predstaviť ísť preč. Mala som aj inú možnosť. V šesťdesiatom ôsmom som bola na mesiac v Taliansku. Pozvala ma Talianka, s ktorou som si roky dopisovala. Boli sme spolu vo Florencii, keď ma prišla zobudiť ráno s tranzistorom, že je u nás invázia. Nerozumela som, čo tým myslí. Ľudia vo vlaku domov ma povzbudzovali, úžasná atmosféra. Dvadsiateho deviateho augusta som stretala vo Viedni ľudí, ktorí od nás utekali a vraveli, aby som sa nevracala, že ma v Bratislave zastrelia. Za žiadnu cenu som nechcela ostať vonku, mala som tam predsa dve deti. Neskôr pribudol ešte syn.

Okrem troch vlastných vás deti sprevádzali aj vo vašej profesii. Roky ste učili žiakov na prvom stupni základnej školy a tiež slovenčinu starších žiakov. Rodičia z vás chceli mať učiteľku?
– Aj áno, aj nie. Mame sa zdalo, že učitelia sa majú dobre. Moje tri sesternice boli učiteľky a jeden bratranec tiež učil. Vravela mi, ako sa má naša Anička dobre, že má dom a chová aj sliepky, ľudia si ju tam vážia. Ja som sa ale takto „dobre“ nechcela mať. Aj som s tým bojovala, aj som sa prispôsobila. Keby som teraz mala povedať, čím by som chcela byť, asi by som si vybrala prácu v knižnici alebo dramaturgiu. Kedysi som ale chcela byť vyšetrovateľom, čo všetko vyšetrí a bude nanajvýš spravodlivý.