Miriam Duchoňová z Považskej Bystrice k športu priviedla väčšinu žiakov zo špeciálnej školy.
Prečo ste sa rozhodli venovať sa športu so zdravotne znevýhodnenými deťmi?
Ako špeciálny pedagóg pôsobím v Spojenej škole internátnej od roku 1992. Učila som vždy na druhom stupni a doviedla už „niekoľkých“ deviatakov k ukončeniu ŠZŠ. Kolegynka Evka Baligová mi odovzdala celú „agendu športu“ v našej škole, jej dlhoročné poznatky a skúsenosti s deťmi, a povedala: „ Miriam, preber túto štafetu po mne a rob to so srdiečkom. Verím Ti.“
Druhé miesto chlapcov z Manín Považská Bystrica Čítajte A tak v tom pokračujem dodnes a venujem sa športu so zdravotne znevýhodnenými deťmi. Moje pôsobenie ako predsedníčky bolo aj v Slovenskom zväze športovcov s mentálnym postihnutím Bratislava, kde sme spolu so Zdenkou Počarovskou v našom regióne organizovali každoročne preteky v plávaní a stolnom tenise. Od roku 1993 som členkou Špeciálnych olympiád Bratislava a vďaka fungujúcej organizácii sa pravidelne zúčastňujem s deťmi rôznych súťaží na Slovensku i v zahraničí. Snažím sa každé dieťa priviesť k aktívnemu pohybu, či už formou hodín TSV, alebo krúžkom ŠK Manín. Deti radi športujú, súťažia, majú dobrý pocit, keď sú ocenené a aj týmto sa zaraďujú do života. Budujú si zdravé návyky s trvalým efektom, sú sebavedomejšie, priebojnejšie.
Je problém nájsť športový talent vo vašich podmienkach?
V súčasnosti je to o niečo náročnejšie, pretože už je viacej kombinovaných postihnutí a zároveň aj elektronická doba priniesla so sebou akúsi stopku na pohyb. Mnohé dnešné deti, ktoré sedia pri obrazovkách či mobiloch, sú doslova bledé, nervózne, bez života. Chýba im pohyb, osobné stretnutia s rovesníkmi, „šantenie vo vetre“, len tak behanie. Kde sú tie časy, keď sme hrávali vybíjanú či volejbal pri neónkach do neskorého večera.(smiech)...o hlinených guličkách vo vrecúškach už ani nehovorím...Aj keď je vyhľadávanie talentov je sťažené, pri dobrej vôli sa dá všetko. Aj vďaka kolegyniam, ktoré mi oznámia každý sľubný výkon žiakov na telesnej výchove, mám veľmi dobrý prehľad o každom zo 141 detí našej školy. Pohyb deti baví , a aj keď svet vnímajú trošku ináč, túžbu víťaziť máme rovnakú.
Ktorým športom okrem atletiky sa v škole venujete?
Zo zimných športov je to bežecké a zjazdové lyžovanie, z kolektívnych: florbal, ženský, mužský futbal .Individuálnych : stolný tenis, plávanie, bowling, cyklistika. Sama by som všetko nezvládla, pretože nemám patričné trénerské vzdelanie z daných športov, a preto prosím o pomoc profesionálov. Veľakrát mi pomohli Alena Zesner, Roman Klinčúch, Robo Piaček, a naposledy veľmi mládežnícky tréner Kamil Begáň, ktorý trénoval – pripravoval mojich futbalistov pred svetovou špeciálnou olympiádou v Abú Dhabí. Nielen on, ale aj ostatní hráči si na nových kamarátov rýchlo zvykli a pomohli im integrovať sa v kolektíve. A to je na tom to najkrajšie. Nehľadať rozdiely.
Ako spomínate na prvé športové akcie s deťmi?
Joj, to bolo veeeeľmi dávno, ale viem, že prvá bola atletika v Bratislave. Postupne nasledovalo plávanie, bežecké, zjazdové lyžovanie, stolný tenis a časom sa pridávali ďaľšie športy. Na každú akciu spomínam dodnes s radosťou a rešpektom voči súťažiacim, rozhodcom, i organizátorov.
Nie sú pre deti pri súťažení prekážkou rozdiely v postihnutí?
Na súťažiach a olympiádach súťažia pretekári rôznych vekových kategórii, a tí sú následne zadelení do tzv. divízií. Sú však prípady, kedy dieťa so stredne ťažším stupňom postihnutia , ak je dobre vedené a trénované prekoná aj súpera, ktorého postihnutie je ľahšie. Krásne na tom je to, že šport zmazáva rozdiely, a to deťom veľmi pomáha.
U Vás športujú deti rôzneho veku, vychádzajú spolu dobre ?
Na veku nezáleží, všetky deti potrebujú pohyb, ktorý je pre ne prospešný. Naša škola je internátna, trávia spolu veľa času a nie je tu ponorková nemoc.
