PÚCHOV. Mestá aj obce si pripomínali výročie oslobodenia. Kamennými svedkami vojny nie sú len pamätníky padlým. Každý, kto prechádza vlakom či autom Púchovskou dolinou cez miestnu časť Vieska-Bezdedov, si pri ceste i železnici môže všimnúť sivé, poldruhametrové betónové kocky vsadené do zeme v pravidelných rozostupoch. Miestni obyvatelia ich už ani nevnímajú, od detstva sú súčasťou ich životov a tiež nemým svedkom vojnových časov.
Milan Rastislav Štefánik v Záriečí prežil aj komunistov Čítajte História a súčasnosť
Betónové kocky budovali pod dohľadom nemeckej armády miestni civilisti. Tí sa museli povinne zúčastňovať na opevňovacích prácach. Dvojmetrové betónové monolity prehradzovali vstup do Púchovskej doliny a mali slúžiť ako protitankové zátarasy. V niekoľkých desiatkach sa tiahli od jedného kopca cez potok až k druhému. Rozstupy medzi nimi boli niečo vyše metra a tak sa cez ne nedokázalo dostať auto ani tank. Zátarasy mali pribudnúť aj na ceste. V chvate, s akým opúšťala maďarská a nemecká okupačná armáda región, už na to nik nemyslel.
Dodnes nájdete vo Vieske asi tri desiatky betónových svedkov vojny. Slúžia ako základňa pre reklamné pútače, ako prekážky pre cyklotrialistov či motorkárov, sú dokonca súčasťou detského ihriska. Hrany majú zvetrané, obrastené sú machom, no stále odolávajú času.
Všetci o nich vedia
Je úplne jedno, koho sa na betónové kocky spýtate. Starí, mladí i najmenšie deti vedia, že boli postavené za vojny. „Naši nám povedali, že to bolo postavené za druhej svetovej vojny, keď bojovali tanky proti sebe. Hrávali sme sa na nich na schovávačku a na horolezcov,“ povedala štrnásťročná Natália Čviriková.
Jej kamarátka Alžbeta Blahová hovorí, že kocky slúžili ako výborné miesto, kde sa dá sedieť a rozprávať o všeličom.
„Keby moje deti robili to, čo sme robili my na tých kockách, tak sa zbláznim od strachu. Na konároch liesok sme preskakovali z jednej na druhú ako Tarzan,“ smeje sa Jana Kuchtová. V osemdesiatych rokoch slúžili kocky jej rovesníkom z Viesky ako univerzálne ihrisko. „Niekedy sme si na nich varili kvietkové kašičky, dalo sa na nich zahrať na hocičo,“ dodáva. Na kockách sa hrávali samozrejme aj staršie generácie. Ony vlastne slúžili vždy len deťom.
„Kocky boli aj v rieke. Vtedy v nej tieklo viac vody ako dnes a okolo tých kociek vytvorila víry. Bola tam hĺbka aj dva-tri metre. Skákali sme z nich do vody,“ zaspomínal si na detstvo dnes už dôchodca Ján Ištvánik.
Bola to obludná vražda. Nezabúdajú Čítajte Rozbiť sa veľmi nedali
Kocky v Bielej vode časom podmyla voda a už ich nie je vidieť, hoci sú na jej dne stále. Rad kociek je stále viditeľný po oboch stranách železničnej trate. Smerom k dedine ich asi desiatka stále prehrádza polia. Rozbiť sa dajú len ťažko, hoci v nich nie sú železné armatúry. Sú veľmi tvrdé.
„To by ste šramovali aj trištvrte roka jednu. Ten betón bol niekde až zelený,“ povedal František Zatlúkal. V čase jeho mladosti ani nebola v okolí ťažká technika, za pomoci ktorej by ich vedeli odstrániť.
„Otec spomínal, že keď sa to betónovalo, robilo sa to tak rýchlo, že sa často hodilo na štrk do šalungu aj celé nerozrezané vrece s cementom a zalialo vodou,“ povedal Ištvánik.
Jeho otec Ondrej mal osemnásť, keď chodil protitankové zátarasy s ostatnými chlapmi z dediny betónovať. Opevňovacích prác sa museli povinne zúčastňovať muži od šestnásť do šesťdesiat rokov.
Niektorí kocky predsa len rozbili, ale väčšinou ich zakopávali. Betóny boli v zemi zapustené len pol metra. Bagrom vykopali vedľa nich jamu a strhli kocku do nej. Ešte pred ôsmimi rokmi prehrádzali pole medzi potokom a železnicou. Dnes už polovica z nich chýba.
Obete
Armády, oslobodzujúce na jar 1945 územie Slovenska, podnikali na strategické ciele nálety. Tým sa nevyhli ani obyvatelia Viesky a budovatelia kociek.
„Naši spomínali, že pri budovaní kociek zabilo istého Čvirika a tiež dvoch vojakov,“ povedala Milka Ištvániková a ukazuje nám kroniku Viesky z čias, keď ešte bola samostatnou obcou. Kronikárkou bola jej mama, Katarína Kováčiková. V kronike čítame úhľadným písmom napísaný zápis z jari 1945.
„Prilietajú lietadlá, aby napadli maďarské vojská. Ľudia sa skryli v pivniciach a kde sa dalo. Padlo osemnásť bômb, našťastie na také miesta, že si nevyžiadali väčších škôd. Straty na životoch boli pri opevňovacích prácach, kde zabilo Jozefa Čvirika, ktorý po sebe zanechal sedem nezaopatrených detí.“ Kronika hovorí ešte o ďalších dvoch zabitých vojakoch.
Nebohý Ondrej Ištvánik pred deviatimi rokmi v televíznej reportáži spomínal, že muža pri kockách nezabili bomby, ale dávka z palubného guľometu útočiaceho lietadla. Nestihol sa vraj skryť za kocky ako ostatní.
Kocky aj napriek obetiam na životoch nikdy neslúžili svojmu účelu. Armády, ustupujúce i útočiace, okolo nich prepochodovali a ony dodnes slúžia ako pripomienka nezmyselnosti a krutosti vojny. Niet hádam pomníka, ktorý by o tom jasnejšie vypovedal, ako rad sivých kociek pod cesto
OSLOBODENIE
Telo šedého boxu.
Od januára 1945 sa situácia v Púchove a okolí neustále vyhrocovala. Nemecké vojská unikali pred frontom cez Púchovskú dolinu, množili sa nálety. Obyvatelia sa pred nimi skrývali v pivniciach.
Nemecká armáda rekvirovala dobytok. Miestni ho schovávali v okolitých horách. Nemci ôsmeho apríla vyhodili do vzduchu stavidlá na Dolnokočkovskom vodnom diele, aby zabránilI postupu útočníkov. Nasledovala séria výbuchov, ktoré poškodzovali všetky mosty v okolí. Maďarskí vojaci síce z protilietadlových kanónov ostreľovali útočiace lietadlá, ale vojská sa na obranu regiónu nechystali.
„Predposledný aprílový deň roku 1945 sa z Púchova a okolia začali sťahovať všetci vojaci. Vyhodili za sebou železničný most pri Milochove a Nosiciach. Na železničnej trati generála M. R. Štefánika vedúcej z Púchova do Horného Lidča bol zničený most cez Váh a mosty pri Záriečí a Lúkach pod Makytou,“ povedal historik Pavol Makyna, ktorý sa históriou regiónu počas vojnových rokov zaoberal vo svojej práci uverejnenej v periodiku Pamäť národa pred štyrmi rokmi.
