Vystriedal futbalovú aj hádzanársku bránu, ale nakoniec zakotvil pri boxe
Hoci hráč a funkcionár Spartaka Dubnica, dnes už v Novej Dubnici žijúci Miloslav Ďuriš (1942) nikdy nestál v ringu, bol na čele slovenského boxu.
Kde ste začínali so športom?
Slováci boli na univerziáde jeden tím, jedna rodina, jedno srdce Čítajte - Pochádzam z Pôtora, kde som začínal ako každý chlapec s futbalom, ale hrávali sme aj volejbal a venovali sa aj iným športom. Vo futbale bolo moje miesto v bránke. Vo Fiľakove som sa vyučil za zlievača a na vojenskej službe som chytával v Červenej hviezde Banská Bystrica. Na trávnatom ihrisku na Štiavničkach sa hrávala aj hádzaná. Kamarát, spolubojovník, ma prehovoril, aby som skúsil aj v menšej bráne. Išlo mi to, a keď tam hrala Dubnica, jej funkcionári ma oslovili s ponukou na prestup. Tak som sa stal brankárskou dvojkou za vtedy najlepším gólmanom Jurajom Červinkom.
V hádzanej je brankárska situácia iná ako vo futbale, vyhovovalo Vám to?
- Vo futbale sa brankár mení málo, v hádzanej je to iné, pretože v zápase sa brankári môžu striedať častejšie. S Jurajom sme si rozumeli, ak to nešlo jednému, zabral druhý. Keď skončil, stal som sa jednotkou a dvojku mi robil Anton Chlebana.
Miloslav Ďuriš v hádzanárskej bráne Dubnice. (zdroj: ARCHÍV M. ĎURIŠA)Aké boli Vaše prednosti?
- Mal som dobré reflexy, pohyblivosť, darilo sa mi pri sedmičkách. Dôležité bolo, že sme si Červinkom rozumeli nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Rád spomínam na zájazd do Bulharska, kde sa mi v Chaskove podarilo dať gól. Brankár súpera bol ďaleko z brány, chytil som strelu a prehodil ho cez celé ihrisko. Dnes je to bežné, ale vtedy sa to stávalo iba občas. Na druhý deň vyšiel o mne aj článok v miestnych novinách.
Bol o Vás záujem aj z iných klubov?
- V tých časoch sa veľmi neprestupovalo. Aj keby, nemal som záujem. Oženil som sa, mal som prácu v ZŤS a začal som študovať aj priemyslovku.
Neuvažovali ste po skončení kariéry pokračovať pri hádzanej ďalej ako tréner či rozhodca?
- Nie, po úspešnom absolvovaní dubnickej priemyslovky som pracoval v technických funkciách. Najprv ako majster, neskôr som sa stal vedúcim zlievárne. V hádzanej som pokračoval ako funkcionár. V roku 1980 som bol vedúcim družstva pri prvoligovom tíme.
V osemdesiatych rokoch ste nečakane zmenili športové odvetvie a od kolektívneho športu ste prešli k športu individuálnemu. Aký bol dôvod?
- V ZŤS Dubnica bolo pravidlom, že každý závod mal patronát nad niektorým zo športov v meste – futbal, hokej, atletika, cyklistika, box, hádzaná. Bol som vedúci zlievárne, ktorá bola súčasťou hutného závodu, ktorý mal patronát nad boxom. Vtedajší predseda František Vlkovič sa vzdal funkcie kvôli veku, presvedčili ma, aby som funkciu zobral po ňom. Bolo to v roku 1988.
Bolo náročné zvládnuť klub, ktorý patril k najlepším vo vtedajšom Československu?
- Zverili mi funkciu, sklamať som nemohol. Kto mohol, pomohol, vysvetlili mi, čo mám robiť a tak som robil. Nezabudnuteľné boli 63. majstrovstvá Československa v boxe, ktoré sme usporiadali v Dubnici. Finálové boje sa uskutočnili v pamätný deň 17. novembra 1989.
