POVAŽSKÁ BYSTRICA. Ľudia, ktorí sa narodia a prežijú svoj život v istej dedinskej alebo obecnej komunite, majú podľa etnologičky Petronely Rágulovej z Vlastivedného múzea psychologickú tendenciu deliť svet na náš a ich, na svet tu a svet tam.
„Aj ľudí si delia podľa schémy my a oni. Je potom prirodzené, že to naše sa takmer vždy poníma ako lepšie, krajšie, dokonalejšie,“ vysvetľuje Rágulová.
Nepije, nie je náš
Pri vzájomnej komunikácii sa do povedomia dostávali viac či menej ustálené hodnotenia príslušníkov vlastnej skupiny a ďalších skupín, napríklad obyvateľov susednej obce, susedného mesta.

Sústredenosť na seba, vlastné prostredie sa odborne nazýva suicentrizmus. „Akoby sa môj životný priestor stal centrom sveta, diania. Suicentrizmus je podmienený hrdosťou na vlastné korene, tradície, je prejavom lokálneho patriotizmu,“ dodáva Rágulová.
Dedinčania boli obzvlášť citliví na „cudzie“ prvky, teda keď niekto prišiel do dediny, hneď sa zisťovalo, kto je, odkiaľ je, čo tu chce.
„Ak sa napríklad žena vydala alebo muž priženil, často ich prezývali podľa pôvodného rodiska či všeobecnejšie mešťan, mešťanka. Toto pomenovanie malo v sebe obsahovať už aj istú charakteristiku,“ hovorí Rágulová s tým, že príčiny inakosti sa hľadali vo všetkom – v spôsobe reči, správania, obliekania, výzoru.