Petronella Vlhová nie je v Púchove neznámym pojmom. Jej svietidlá zdobia župný dom, kde rovnako prezentovala svoje prvé diela na autorskej výstave. Plány boli vtedy veľké, mladá umelkyňa bola pohltená svojou tvorbou. Vtedy verila, že ju výtvarné spracovanie skla dokáže uživiť. Dnes je všetko trochu inak. Petra sa z Horných Kočkoviec presťahovala do Považskej Bystrice a odtiaľ do dedinky Višňové pri Žiline. Na živobytie si nezarába len sklárskym umením, no stále je neoddeliteľnou súčasťou jej života.
Aká bola vaša cesta ku sklu ako výtvarnému fenoménu?
Na strednú umeleckú školu do Bratislavy ma pripravoval sochár a sklársky výtvarník Ladislav Pagáč. Na jeho podnet som si vyskúšala jednoduchú sklársku techniku škrabania štúdie kvetu do tabuľky skla. Sklo ma oslovilo a rozhodla som sa ísť na Strednú umeleckú školu sklársku do Lednických Rovní, kde učil.
Sklárske umenie má svoje špecifiká. Čím si vás získalo?
Od svojich 15 rokov sa zdokonaľujem a venujem umeleckému spracovaniu skla. Je to fascinujúci materiál. Pri vysokej teplote tečie ako med, je horúce, dokonca aj vodivé a v nasledujúcej chvíli sa už zmení na chladnú pevnú a krehkú nevodivú hmotu. Má protikladné vlastnosti. Taví sa ohňom a chladí vodou.
Naposledy sme vašu prácu obdivovali pred pätnástimi rokmi. Vnímate sama posun vo svojej tvorbe?
Áno, veľmi. Naposledy som mala autorskú výstavu v roku 2004 v župnom dome. Intenzívne cítim, že to čo som vystavovala vtedy a dnes, je úplne niekde inde. Myslím, že dnes majú moje diela väčšiu hĺbku, je tam akoby duchovnejšia výpoveď, uvedomelejšia.
Diela slávnych majstrov maľovali študenti Čítajte Život vám prichystal aj ťažšie chvíle, všetko sa to odráža v tvorbe. Predtým ste sa viac hľadali, dnes už vidíme ovocie tohto pátrania. Dozreli ste?
Je to možné. Tak ako sa človek stará o svoj vzhľad, o zovňajšok, tak by sa mal zaujímať aj o svoju duchovnú stránku. Ja sa viac venujem duchovnejšej sfére a tú informáciu potom vedome použiť a zapojiť do umeleckej výpovede.
Aj pred tými pätnástimi rokmi som sa snažila zhmotniť, zobraziť svoj vnútorný svet, ale bolo to viac intuitívne. Dnes je to vedomý proces.
Máte dve deti. Žijete s nimi sama. Ako to zvládate?
Dlho som bojovala s tým, že som sama. Možno aj sedem rokov som sa s tým nevedela vyrovnať. V posledných mesiacoch akoby ale nastal zlom. Akoby som prijala tú svoju vlastnú slobodu, svoj svet, samotu a som s tým spokojná. Túžba ešte stále niekde je, ale už tam nie je ten smútok. Žijem tu a teraz to, čo mi život prináša.
Na vašej výstave vidíme diela, ktoré majú vysokú výtvarnú úroveň, ale je vidieť, že boli tvorené na objednávku, na konkrétne úžitkové účely. Vystavujete aj voľné diela, pre ktoré prvotným impulzom nebolo ich komerčné využitie, ale potreba vyjadriť sa k tomu, čo prežívate?
Väčšinou tvorím veci na objednávku alebo v prípade voľnej tvorby na konkrétnu výstavu. Ak mám potrebu sa výtvarne vyjadriť, vždy je tam zámer podať tú informáciu ľuďom. Netvorím len sama pre seba.
Je ťažké sa živiť umením v takej špecifickej oblasti ako je výtvarné spracovanie skla?
Výtvarník nie je vždy najšikovnejším biznismenom. Musíte byť známym, žiadaným, aby ste mali dosť zákaziek. Živiť sa dnes len čisto umením, a to nehovorím len z vlastných skúseností, je nesmierne ťažké.
Nie je to stály príjem a výtvarník predsa potrebuje fungovať ako každý iný.
Ako zabezpečiť rodinu, aby deti netrpeli, aby ste mali pokoj na tvorbu a netrápili sa otázkou čo bude rodina zajtra jesť?
Ja som si našla stabilné zamestnanie a popri tom sa môžem venovať tvorbe. Nie som závislá, či práve teraz niečo predám a budeme sa mať chvíľu dobre. Predtým som učila, no sú plné stavy, nepodarilo sa mi v tej oblasti nájsť zamestnanie.
Externe síce učím, ale na univerzite tretieho veku, ale nechcem sa tomu povolaniu už venovať. Zamestnala som sa v pekárni, je to taká voňavá robota. Som tam krátko, ale páči sa mi. Je to ručná práca, je to remeslo, podobne ako sklárska práca.
Neviem, čo bude, žijem v prítomnosti.
Výstavou na hrade si pripomínajú známeho rodáka Čítajte Žijete v prítomnosti, no robíte si plány na tvorbu do budúcna?
Mám predstavu. Otvorila som súkromnú galériu Peglass. Zrekonštruovala som priestory u seba doma vo Višňovom a poskytujem ich na výstavy diel profesionálnych, ale rovnako aj neprofesionálnych umelcov. Je totiž veľa ľudí, ktorí sa dokážu otvoriť a tvoriť nádherné diela, hoci neštudovali na umeleckých školách. Sú veľmi inšpiratívni. Umenie prichádza zhora, nie z akademizmu.
Chcem tomu venovať svoj čas. Preto som sa zamestnala v pekárni.
Sama vystavujete na Slovensku i v zahraničí. Kde všade videli ľudia vašu tvorbu?
Áno, niektoré z nich sú napríklad v Holandsku, v Nemecku, v Česku, Taliansku, Španielsku, Poľsku, Rusku.A nejaký čas budú aj tu, v galérii Divadla v Púchove. Verím, že zaujmú, že sa budú ľuďom páčiť.
