Osobný rekord je pre mňa viac ako víťazstvo, tvrdí 32-ročný práporčík Miroslav Ilavský z Dubnice.
Vieme o Vás, že ste začínal ako futbalista. Kto Vás priviedol k športu?
- Otec hrával futbal, keď sa oženil, zavesil kopačky na klinec. Pred niekoľkými rokmi začal znova behať, asi som ho inšpiroval. Mama ani sestry sa športu nevenovali. Začínal som ako futbalista, od druhej triedy základnej školy som hrával za Dubnicu. V športovej triede som sedel v lavici s Martinom Nosekom, spoluhráčmi boli súčasní tréneri Peter Jakuš, Michal Kijačik, Martin Štiffel, či bývalý hráč Slavie Praha Milan Bortel alebo český mládežnícky reprezentant Marek Střěštík. Trénovali ma Peter Gergely, Martin Zimen, Jozef Jakuš. Po nástupe na strednú školu nasledovala dvojročná pauza od futbalu, neskôr som ešte rok hral za dorast Omšenia a krátko aj za miestnych mužov, kde moja futbalová kariéra skončila.
Silvestrovský beh v Dubnici vyhrali Miroslav Ilavský a Silvia Sebestián Čítajte Čo bolo dôvodom prechodu k atletike?
- V trenčianskej obchodnej akadémii si ma všimol telocvikár, ktorý videl, že mám kondíciu, a vybral ma reprezentovať školu na niekoľkých bežeckých pretekoch. Neskôr sme mali štyria štartovať na maratóne Perly Karpát v Trenčianskych Tepliciach s tým, že každý by zabehol približne desať kilometrov. Na štarte som bol zo školy sám, lebo ostatní neprišli. Ako sedemnásťročný som nemohol bežať celý maratón, tak som skúšobne bežal viac ako dvadsať kilometrov. Napriek slabej príprave a malým objemom ma to chytilo a rozhodol som sa, že o rok sa vrátim.
Aký bol návrat na maratón?
- Preteky som zvládol za 3:53 hodiny, bol som spokojný, lebo som dokázal v takom mladom veku zvládnuť maratón. Potom prišli maturity, študoval som policajnú školu a atletika dostala stopku na takmer päť rokov. Zabehal som si pre radosť raz týždenne a to bolo všetko.
Prečo ste sa rozhodli pokračovať v bežeckej kariére?
- V zime 2011 som sa rozhodol, že začnem behať pravidelne, bola by škoda nevyužiť predpoklady z mladosti. Keď som hrával futbal, patril som medzi najlepších nielen na dlhších tratiach, ale aj šprintoch. Dlhšie behy u mňa vyhrali, lebo by ma nebavilo cestovať na opačný koniec Slovenska, zabehnúť stovku a po dvadsiatich sekundách na dráhe ísť domov. Preto som sa dal na dlhšie behy.
Ktoré behy máte najradšej?
- Čím dlhšie, tým lepšie, preferujem maratóny a polmaratóny. Vediem si podrobné štatistiky, maratónov mám na konte 33 súťažných, polmaratónov je 27. Behám všetko od päť kilometrov vyššie. V Dubnickej či trenčianskej lige sú trate medzi 5 – 10 kilometrami, tie beriem ako tempové a slúžia mi viac na prípravu, ako na výsledky.
Ako sa vyrovnávate s úlohou favorita, ktorá je Vám často prisudzovaná?
- Pri pohľade na štartovú listinu ten pocit mám často, čo ma nenúti ísť naplno. Radosť z výhry nie je až taká veľká, pretože o kvalite bežca nehovorí umiestnenie, ale dosiahnutý čas, ktorý je najlepším meradlom. Preto aj menšie behy beriem ako tréningové. Iné je to na certifikovaných behoch – Bratislavský či Košický maratón alebo Majcichovská desiatka, kde je to o niečom inom. Konkurenciu vítam, posúva ma ďalej.
Ak je konkurencia slabšia, túžite zabehnúť aspoň osobný rekord?
- Závisí, ako som trénoval. Vždy sa snažím sledovať, aké bude počasie a podľa toho sa zariadim. Ak má byť horúco alebo veterno, dám si pred pretekmi ťažší tréning, lebo viem, že osobný rekord nedosiahnem. V prípade priaznivej predpovede a dobrej formy sa v tréningoch radšej nesilím, ale všetko vydám zo seba v samotných pretekoch.
S kým trénujete, máte trénera?
- Na atletiku som nechodil, takže ani trénera som nikdy nemal. Som naučený behať sám, nastavím si tréningy podľa potreby, nemusím sa nikomu prispôsobovať. Výnimkou sú ľahké klusy alebo dlhšie pomalé behy v nedeľu, kedy sa občas pridám k bežcom z nášho Jogging klubu a popri behu „pokecáme“.
Trénerom som sám sebe. V začiatkoch som robil chyby, behával som tú istú vzdialenosť rovnakou rýchlosťou. Neskôr som pridal novinky – chodil som do lesa, pridal výbehy do kopcov, rovinky, intervaly a podobne. Poznatky som získaval na internete, v knihách. Vyskúšal som aj dvojfázovú prípravu a počas piatich rokoch som našiel model, ktorý mi vyhovuje.
Venujete sa aj doplnkovým športom?
- Minimálne, veľmi ma nebavia. Milujem beh, plávať som dobre nevedel, no počas dlhšej prestávky spôsobenej zranením som sa to naučil. S bicyklom je to podobné, samého ma to neláka. Dvakrát týždenne si zacvičím doma v obývačke a to mi stačí. Duatlon, či triatlon, na ktoré sa dávajú viacerí bežci, nie je nič pre mňa. Možno v budúcnosti, ale najviac raz si vyskúšať svoje sily.
Z dvojice dubnických klubov ste dali prednosť Jogging klubu pred Spartakom. Prečo?
- Keď som v roku 2011 začal behávať, nebol som tri roky nikde registrovaný. Pred košickým maratónom ma oslovili zo Slávie Trnava s ponukou do tímu, pretože im do družstva chýbal jeden bežec. Súhlasil som, vybavili mi registráciu a v Košiciach som bežal v trnavskom drese. Dopadlo to nad očakávanie, spolu s Puškárom a Záhorcom sme získali slovenský titul. O rok som na slovenskom šampionáte bežal polmaratón a bola z toho bronzová medaila z družstiev. Volali ma aj do Spartaka, ale to je klub zameraný väčšinou na mládež a na dráhové disciplíny, čo nie je pre mňa to pravé. V Jogging klube mám viacero kamarátov a Vendo Bugáň ma presvedčil k prestupu k nim, lebo členovia klubu štartujú väčšinou na pretekoch v teréne či ceste.
Ktorými úspechmi sa okrem spomínaných medailí môžete pochváliť?
- Pri zisku titulu v družstvách som bol medzi jednotlivcami piaty, v polmaratóne ôsmy, cením si aj piate miesto z majstrovstiev SR z Rajeckého polmaratónu. Okrem toho mám niekoľko víťazstiev na maratónoch a polmaratónoch organizovaných mimo majstrovstiev SR.
Máte radi behy na dráhe?
- Dráha má svoje výhody aj nevýhody. Dá sa tam zvoliť a dodržiavať rovnomerné tempo, dobre sa kontrolujú medzičasy. Pri hodinovke, ktorú mám veľmi rád, ale behám ju iba raz ročne v Dubnici, často nabehám zbytočné metre naviac, lebo musím obiehať slabších pretekárov cez druhú či tretiu dráhu, to zase patrí k tým nevýhodám.
Medzi dlhšie preteky patrí aj „stípl“, tri kilometre cez prekážky. Neskúšali ste to?
- Neskúšal, pretože z môjho vytrvaleckého pohľadu je to príliš krátke. Preteky kratšie ako päť kilometrov behám iba výnimočne, pretože nemám potrebnú rýchlosť. Začínal som s behom neskoro, bez trénera čo je mojou nevýhodou oproti dráhovým bežcov. Zvolil som opačnú cestu od maratónov ku kratším behom a osvedčilo sa mi to.
Vráťme sa k maratónu, ako spomínate na svoj prvý?
- Ako som spomínal časť maratónu som zabehol v sedemnástich, preto som sa o rok vrátil ako osemnásťročný. Príprava už bola lepšia ako rok predtým, no musel som si robiť chodecké prestávky, nedokázal som ešte zabehnúť maratón na jeden záťah. Nebolo to jednoduché, ale vzdať som nechcel, aby som nemal hanbu. Týždeň po pretekoch som nemohol poriadne chodiť, ale pokračoval som v tréningoch. Ďalším cieľom bolo zabehnúť maratón bez chodeckých prestávok, čo sa mi podarilo. Potupne som sa zlepšoval, prekonal hranicu troch hodín a pomaly sa blížim k méte 2:30 hodiny.
Beháte často v prírode, neláka Vás kros či ultramartón?
