Košice boli dejiskom svetového šampionátu v hokejbale a Slováci získali v rade už štvrtú zlatú medailu v rade. Pri všetkých tituloch bol aj 35-ročný Roman Bujdák z Protef Považská Bystrica.
Absolvovali ste svoje štvrté majstrovstvá sveta. Ktoré boli najťažšie?
- Každé boli náročné. V St. John v Kanade som debutoval, nikto odo mňa ako nováčika veľa neočakával. O dva roky vo švajčiarskom Zugu som si už musel zastať svoje miesto a v Pardubiciach zasa potvrdiť, že pri dvoch tituloch som nebol náhodou. V Košiciach to bolo ťažké, adeptov na reprezentačný dres bolo veľmi a aj zodpovednosť voči spoluhráčov a fanúšikom bola veľmi veľká.
Kto bol Vaším partnerom v obrane?
- Menilo sa to podľa situácie a vývoja zápasu. Väčšinu turnaja som odohral v prvej päťke s Paľom Balhútom, ktorý má tiež štyri tituly ako ja. Bolo to však prvýkrát z doterajších šampionátov. Predtým som hrával s kapitánom Jožkom Minárikom.

Bolo ťažké dostať sa do záverečnej nominácie?
- Na začiatku sezóny tréneri vybrali štyridsiatku hráčov, ale podľa ich slov mali o jadre tímu jasno. V sezóne boli štyri kempy, pre zdravotné problémy, z ktorých som sa našťastie vystrábil, som sa zúčastnil iba posledného. Do poslednej chvíle som nevedel, či budem v záverečnej nominácii.
Šampionát bol dlhý, boli v tíme skupinky alebo ste boli spolu aj mimo ihriska?
- Všade sme boli spolu, v jedálni, na rozcvičke či oficiálnych programoch. Počas voľna sme chodili spolu aj do mesta v rovnakom oblečení. Aj keď nás bolo päť hráčov z Považskej Bystrice – Oravec, Piják, Buliš, Rufati a ja plus Blahút žijúci v Bratislave a traja Prušťania Cíbik, Vozár a Doskočil, netvorili sa klubové skupinky. S niekým si rozumiete viac, s iným menej, ale počas celého šampionátu sme boli jedna veľká partia. Na izbe sme bývali spolu s Paľom Blahútom na manželskej posteli, ale ponorková nemoc nebola. Všetci sme išli za svojím cieľom. Bolo o nás dobre postarané, problémy neboli.
Mesiac pred majstrovstvami zomrel tréner Dušan Danko. Bolo ťažké vyrovnať sa s touto situáciou?